Samonasierací systém (príbeh)
„Osem hodín. No, som zvedavá,
kedy sa ráči vytrepať z postele.“ Ivana nervózne pozrela na hodinky. Nabrala
do kanvice vodu a zapla ohrev. Naberala si do šálky kávu a pohľad
namierila na zatvorené dvere spálne. „On naozaj ani dnes nevylezie skôr ako o desiatej.“
Cítila, ako jej telom prechádza nervozita.
Začal sa víkend. Večer, tesne
pred tým ako zaspala, jej napadla myšlienka, že by v sobotu mohli s manželom
zájsť do susedného mesta a navštívili Hornbach. Začalo sa otepľovať a plánovala
nakúpiť zeminu, rastlinky, truhlíky a nejaké náradie do záhrady. Už keď sa
tak pustila do plánovania, spojila to s návštevou obľúbenej reštaurácie,
kde ponúkali veľmi chutne pripravené steaky. V duchu sa potešila, že má
pre manžela motiváciu, aby tento výlet s ňou chcel absolvovať.
V hlave jej prebiehal plán,
ktorý si večer predtým vymyslela. Zaliala kávu a vyšla pred dom. Slnko sa
práve vyhuplo spoza nízkeho kopčeka a príjemne jej ohrievalo tvár. Dvaja
psíkovia pribehli k jej nohám a zvedavo pozerali na ruky, či sa v nich
náhodou neobjaví piškótka.
„Čaute fešáci.“ Siahla do vrecka
a našla pre nich pochúťku. „No poďte, dajte si.“ Oboch pohladila po hlave.
Uchlipla opatrne z kávy. Pohľad jej padol na vonkajšie nástenné hodiny.
„ Trištvrte na deväť. Už ma fakt
štve! Keď nevypadne z tej spálne, tak sa do Hornbachu dostaneme až poobede
a to sa už rovno môžem na všetko vykašľať!“ Cítila, ako sa jej srdce
rozbúchalo. „Ja sa už fakt nemôžem na neho v ničom spoľahnúť. Lenivý je
ako voš! Vôbec neviem načo ho mám! Len mi nervy robí. Bol by schopný preležať
celý víkend!“ Znechutene položila šálku s kávou na stolík a začala sa
prechádzať po záhrade. Psíkovia za ňou natešení pobehovali a čakali, či im
nehodí loptičku. A čo by bol pre nich najväčší bonus, keby s nimi vybehla
do blízkeho lesa. Poznala ich dobre a vedela, čo by najradšej v tejto
chvíli podnikli.
„Zabudnite! Nemám čas dnes s vami
ísť na prechádzku. Chcem ísť do mesta. Len ten vás nepodarený pán ešte stále
drichme!“ Pozerala na vstupné dvere do domu podvedome zaškrípala zubami. Bol
to jej zlozvyk z detstva. Vždy, keď sa zlostila, stláčala silno zuby. V detstve
to škrípanie bolo akési ľahšie. Teraz, tesne pred dôchodkom, už jej tie zuby
tak neslúžili a zakaždým pocítila nepríjemnú bolesť.
„Do zadku, ešte si kvôli tomu
chmuľovi zuby vylomím.“ Pošúchala si líca a jemne zatlačila na zuby, aby
sa zbavila bolesti.
„No pozrite, už je po deviatej a on
nič! My to fakt dnes nestihneme!“ Bolo jej do plaču. Zabudla aj na kávu položenú
na stolíku. Vošla späť do domu a nazrela, či sa náhodou dvere na spálni
neotvorili. V kútiku duše verila, že je už v kúpeľni a sprchuje sa.
Nič sa však nezmenilo. Dvere zatvorené a v celom dome ticho.
„Nenávidím ho! Vždy mi všetko
takto pokazí! Načo som si ho uviazala na krk? Taký budiž k ničemu!“ Zamierila
do sprchy a za pätnásť minút bola komplet oblečená a vychystaná na výlet.
Smola bola, že bola iba sama. Manžel bol stále bezpečne zakuklený v posteli.
„On fakt nevstane skôr ako o desiatej?!“
Začala umývať riady. Inokedy sa snažila vykonávať túto činnosť čo najtichšie. „Však
ja ti ukážem! Nebudeš donekonečna vylehovať!“ Búchala s riadom, hlučne ho ukladala na
odkvapkávač. Pri ukladaní do skriniek, riadne rázne dvierka zavierala. Všetko
sa jej však zdalo nedostatočné. Mala chuť doslova rozbiť tanier o zem.
Kuchynský dres už mala vyčistený, riady odložené a tie prekliate dvere do
spálne sa nie a nie otvoriť.
„Desať hodín!“ Zúfalý výkrik jej nahnal
slzy do očí. „Toto mi robí naschvál!“ Obrovská vlna ľútosti ju doslova posadila
na stoličku. „Čo to mám za život? Ani do toho pokašlaného mesta nemôžem ísť,
kedy ja chcem! Nenávidím ho! Však počkaj! Budeš niečo chcieť! Ja tiež budem
vylehovať v posteli a nikam s tebou nepôjdem!“ Ľútosť sa v prudkom
slede striedala s nenávisťou. Chuť pomstiť sa vrcholila.
Zrazu sa prudko postavila a zamierila
si to rovno do spálne. Práve chcela rázne
zatlačiť kľučku na dverách, keď tie sa pred ňou samé otvorili.
Manžel sa prekvapene spätil, keď
narazil na bojové naladenie Ivany. Doslova videl, ako jej z uší fučí para
a pohľad ho nenávistne prebodával. Obaja chvíľu v rozpakoch na seba
pozerali. Ferovi hneď došlo, že sa niečo udialo, ale za nič na svete si nevedel
spomenúť, kto a čo ju tak mohlo rozčertiť.
„Dobré ránko...“
Pokúsil sa začať dialóg, ale
doslova tŕpol, ako v tomto rozhovore bude pokračovať jeho nahnevaná manželka.
„Pche! Že dobré ráno!!!!“ Vypúlila na neho oči a tie výkričníky na
konci vety doslova videl pred očami.
„Normálni ľudia v tomto čase,
už majú kus práce za sebou! Ale jeho lordstvo si dovolí do desiatej vyspávať!“
Veľmi sa snažil spomenúť si, na čo zabudol. Už mu došlo, že mala niečo v pláne
a vďaka jeho spavej povahe to jednoznačne nestíha. Tento jeho zvyk
dokázala tolerovať podľa nálady. Keď sa ráno dobre zobudila, tak jej nerobilo
problém sadnúť do auta, ísť na nákup, alebo urobiť niečo v záhrade, alebo
len tak vybehnúť do prírody so psami. Vedela sa zamestnať. On za tých veľa
rokov v manželstve si zvykol vstávať neskôr a ako prvé pripravil neskoré
raňajky, ktoré milovala a vždy s chuťou skonzumovala. Dnes však vedel, že ani
chutné raňajky nedokážu skrotiť Hydru, ktorá z nej už riadne vykukovala.
„Ak dovolíš, musím na záchod...“
Snažil sa prejsť vedľa jej nehybného tela. V dobrej viere, keď ju míňal s úsmevom
na tvári povedal: „A potom ti urobím skvelú praženičku.“ Keby v tom okamihu
priložil zápalku k výbušnine, nespôsobil by to taký výbuch, ako nastal, keď
dobre mienenú vetu vyslovil.
„To ma chceš akože naozaj vytočiť
do vývrtky !!!! Keď sa budeme ešte zdržovať s raňajkami, tak kedy si
myslíš že sa dostaneme do Hornbachu? Ja sa môžem na to všetko zvysoka vy...ť!!!
Skvelá ukážka, ako sa na teba v ničom nemôžem spoľahnúť!“
Znechutene sa otočila, vyšla pred
dom a zúrivo tresla dverami.
„Do Hornbachu?“ Fero si rozpačito
šuchal hlavu.
________________
Možno sa niekto v tejto situácii
spoznal.
Malá ukážka „komunikácie“ v manželstve.
Priznávam, reálne som podobné scenáre
zažívala aj ja. Spočiatku som si neuvedomila, čo to vlastne stváram. Reakcie
môjho manžela ale neboli také mierne, ako reakcie Fera z príbehu. Naša
komunikácia veľmi často skĺzla do hádok,
nadávok a vzájomného obviňovania. Výsledkom bola moja, aj niekoľko
týždňová, mlčanlivosť a ignorácia jeho existencie.
V Ivane môže prebiehať
viacero programov.
Žije intenzívny „myšlienkový“ život, pri ktorom zabúda transportovať nápady aj do širšieho okolia. Niečo vymyslí, pre niečo sa nadchne, dokonca pripraví aj lákadlo pre manžela alebo odmenu, že s ňou na ten výlet pôjde. Krásne úmysly. Prežíva vnútornú radosť a už sa vidí, ako sa plán uskutočňuje. V okamihu, kedy jej pripravený scenár má časové meškanie a hrozí, že sa ani neuskutoční, zažije „stratu pamäti“.
Zabudne, že celé roky toleruje manželovu neschopnosť počas víkendov vstávať skôr ako o desiatej.
Zabudne, že deväťkrát z desiatich prípadov vyrazí na nákupy sama a nepotrebuje jeho asistenciu.
Zabudne, že sama rozhoduje o prácach v dome, na záhrade a málokedy sa s manželom radí.
Zabudne, že dokonca nenávidí, keď on o niečom chce samostatne rozhodnúť.
A hlavne zabudne, že manžela
nezainteresovala do svojich predstáv na sobotňajší deň.
Najväčšie sklamania prichádzajú z očakávaní,
to vieme. Ak v očakávaniach vystupujeme my sami ako tí veľkorysí (mala pre
neho predsa pripravené prekvapenie vo forme pozvania do steakovej reštaurácie) tak ten
hnev je o to silnejší. (Dokáže reálne precítiť nedocenenie zo strany
manžela. A v konečnom výsledku sa cíti ponížená, lebo však ona pre
neho chystala návštevu obľúbenej reštaurácie.) V emočných búrkach
prebiehajúcich v našich telách sa dostaneme do sebaľútosti. Budeme cítiť
krivdu. Ubolenosť na srdci budeme túžiť prekryť pomstou, aby si niečo podobné odžil
aj pôvodca nášho stavu.
Totálne skreslenie situácie cez
emócie a svoje vlastné, nespracované bolesti.
Keby si príbehová Ivana mala možnosť svoj príbeh prečítať ako pozorovateľ, veľmi jasne by vedela definovať, čo sa stalo. Ako „nelogicky“ sa správala, ako premýšľala a napokon hovorila a konala.
Áno, ako pozorovateľ to vždy dokážeme, ale keď sme v tom emočne zaangažovaní, tak je to veľmi ťažké, bez tréningu, ukočírovať.
V príbehu, spôsob manželského spolužitia, je už roky akosi nastavený. Ale je to vzťah, na ktorom je potrebné vždy pracovať a „vyživovať“ ho. Ako zvyknem podotýkať, časom sa zvyky menia. Rovnako ako aj potreby ľudí, tvoriacich vzťah. Ale keď Ivana manželovi neoznámi, že určité jeho zvyky už nevie tolerovať, tak sa budú hádať neustále. Keď jej manžel je spokojný so stavom, v akom sa nachádzajú, nebude mať potrebu meniť niečo na sebe a ani dokonca na Ivane.
Kto chce zmenu, mal by urobiť
všetko preto, aby sa k nej dopracoval.
Ale postupnosť ... hlava,
srdce, čin ... musí fungovať!
Niečo si v hlave uvedomíme,
precítime to srdcom, že keď sa to takto zmení, tak sa budeme cítiť
oveľa lepšie a následne to ústami vypovieme (to je ten čin). Keď si
to necháme v sebe, nemáme šancu sa k ničomu dopracovať. Iba k vzájomným
atakom, nervozite a nespokojnosti.
Zo srdca nám všetkým prajem, aby
sme si v čase narastajúceho nepokoja, dokázali úprimne uvedomiť, prečo
sa nám to deje a následne vymyslieť spôsob, ako eliminovať príčinu
nespokojnosti.
A tak nech sa deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára