Samonasierací systém (príbeh)

Zvuková nahrávka

 

„Osem hodín. No, som zvedavá, kedy sa ráči vytrepať z postele.“ Ivana nervózne pozrela na hodinky. Nabrala do kanvice vodu a zapla ohrev. Naberala si do šálky kávu a pohľad namierila na zatvorené dvere spálne. „On naozaj  ani dnes nevylezie skôr ako o desiatej.“ Cítila, ako jej telom prechádza nervozita.

Začal sa víkend. Večer, tesne pred tým ako zaspala, jej napadla myšlienka, že by v sobotu mohli s manželom zájsť do susedného mesta a navštívili Hornbach. Začalo sa otepľovať a plánovala nakúpiť zeminu, rastlinky, truhlíky a nejaké náradie do záhrady. Už keď sa tak pustila do plánovania, spojila to s návštevou obľúbenej reštaurácie, kde ponúkali veľmi chutne pripravené steaky. V duchu sa potešila, že má pre manžela motiváciu, aby tento výlet s ňou chcel absolvovať.

V hlave jej prebiehal plán, ktorý si večer predtým vymyslela. Zaliala kávu a vyšla pred dom. Slnko sa práve vyhuplo spoza nízkeho kopčeka a príjemne jej ohrievalo tvár. Dvaja psíkovia pribehli k jej nohám a zvedavo pozerali na  ruky, či sa v nich náhodou neobjaví piškótka.

„Čaute fešáci.“ Siahla do vrecka a našla pre nich pochúťku. „No poďte, dajte si.“ Oboch pohladila po hlave. Uchlipla opatrne z kávy. Pohľad jej padol na vonkajšie nástenné hodiny.

„ Trištvrte na deväť. Už ma fakt štve! Keď nevypadne z tej spálne, tak sa do Hornbachu dostaneme až poobede a to sa už rovno môžem na všetko vykašľať!“ Cítila, ako sa jej srdce rozbúchalo. „Ja sa už fakt nemôžem na neho v ničom spoľahnúť. Lenivý je ako voš! Vôbec neviem načo ho mám! Len mi nervy robí. Bol by schopný preležať celý víkend!“ Znechutene položila šálku s kávou na stolík a začala sa prechádzať po záhrade. Psíkovia za ňou natešení pobehovali a čakali, či im nehodí loptičku. A čo by bol pre nich najväčší bonus, keby s nimi vybehla do blízkeho lesa. Poznala ich dobre a vedela, čo by najradšej v tejto chvíli podnikli.

„Zabudnite! Nemám čas dnes s vami ísť na prechádzku. Chcem ísť do mesta. Len ten vás nepodarený pán ešte stále drichme!“ Pozerala na vstupné dvere do domu podvedome zaškrípala zubami. Bol to jej zlozvyk z detstva. Vždy, keď sa zlostila, stláčala silno zuby. V detstve to škrípanie bolo akési ľahšie. Teraz, tesne pred dôchodkom, už jej tie zuby tak neslúžili a zakaždým pocítila nepríjemnú bolesť.

„Do zadku, ešte si kvôli tomu chmuľovi zuby vylomím.“ Pošúchala si líca a jemne zatlačila na zuby, aby sa zbavila bolesti.

„No pozrite, už je po deviatej a on nič! My to fakt dnes nestihneme!“ Bolo jej do plaču. Zabudla aj na kávu položenú na stolíku. Vošla späť do domu a nazrela, či sa náhodou dvere na spálni neotvorili. V kútiku duše verila, že je už v kúpeľni a sprchuje sa. Nič sa však nezmenilo. Dvere zatvorené a v celom dome ticho.

„Nenávidím ho! Vždy mi všetko takto pokazí! Načo som si ho uviazala na krk? Taký budiž k ničemu!“ Zamierila do sprchy a za pätnásť minút bola komplet oblečená a vychystaná na výlet. Smola bola, že bola iba sama. Manžel bol stále bezpečne zakuklený v posteli.

„On fakt nevstane skôr ako o desiatej?!“ Začala umývať riady. Inokedy sa snažila vykonávať túto činnosť čo najtichšie. „Však ja ti ukážem! Nebudeš donekonečna vylehovať!“ Búchala  s riadom, hlučne ho ukladala na odkvapkávač. Pri ukladaní do skriniek, riadne rázne dvierka zavierala. Všetko sa jej však zdalo nedostatočné. Mala chuť doslova rozbiť tanier o zem. Kuchynský dres už mala vyčistený, riady odložené a tie prekliate dvere do spálne sa nie a nie otvoriť.

„Desať hodín!“ Zúfalý výkrik jej nahnal slzy do očí. „Toto mi robí naschvál!“ Obrovská vlna ľútosti ju doslova posadila na stoličku. „Čo to mám za život? Ani do toho pokašlaného mesta nemôžem ísť, kedy ja chcem! Nenávidím ho! Však počkaj! Budeš niečo chcieť! Ja tiež budem vylehovať v posteli a nikam s tebou nepôjdem!“ Ľútosť sa v prudkom slede striedala s nenávisťou. Chuť pomstiť sa vrcholila.

Zrazu sa prudko postavila a zamierila si to rovno do spálne.  Práve chcela rázne zatlačiť kľučku na dverách, keď tie sa pred ňou samé otvorili.

Manžel sa prekvapene spätil, keď narazil na bojové naladenie Ivany. Doslova videl, ako jej z uší fučí para a pohľad ho nenávistne prebodával. Obaja chvíľu v rozpakoch na seba pozerali. Ferovi hneď došlo, že sa niečo udialo, ale za nič na svete si nevedel spomenúť, kto a čo ju tak mohlo rozčertiť.

„Dobré ránko...“

Pokúsil sa začať dialóg, ale doslova tŕpol, ako v tomto rozhovore bude pokračovať jeho nahnevaná manželka.

„Pche! Že dobré ráno!!!!“  Vypúlila na neho oči a tie výkričníky na konci vety doslova videl pred očami.

„Normálni ľudia v tomto čase, už majú kus práce za sebou! Ale jeho lordstvo si dovolí do desiatej vyspávať!“ Veľmi sa snažil spomenúť si, na čo zabudol. Už mu došlo, že mala niečo v pláne a vďaka jeho spavej povahe to jednoznačne nestíha. Tento jeho zvyk dokázala tolerovať podľa nálady. Keď sa ráno dobre zobudila, tak jej nerobilo problém sadnúť do auta, ísť na nákup, alebo urobiť niečo v záhrade, alebo len tak vybehnúť do prírody so psami. Vedela sa zamestnať. On za tých veľa rokov v manželstve si zvykol vstávať neskôr a ako prvé pripravil neskoré raňajky, ktoré milovala a vždy s chuťou skonzumovala. Dnes však vedel, že ani chutné raňajky nedokážu skrotiť Hydru, ktorá z nej už riadne vykukovala.

„Ak dovolíš, musím na záchod...“ Snažil sa prejsť vedľa jej nehybného tela. V dobrej viere, keď ju míňal s úsmevom na tvári povedal: „A potom ti urobím skvelú praženičku.“ Keby v tom okamihu priložil zápalku k výbušnine, nespôsobil by to taký výbuch, ako nastal, keď dobre mienenú vetu vyslovil.

„To ma chceš akože naozaj vytočiť do vývrtky !!!! Keď sa budeme ešte zdržovať s raňajkami, tak kedy si myslíš že sa dostaneme do Hornbachu? Ja sa môžem na to všetko zvysoka vy...ť!!! Skvelá ukážka, ako sa na teba v ničom nemôžem spoľahnúť!“

Znechutene sa otočila, vyšla pred dom a zúrivo tresla dverami.

„Do Hornbachu?“ Fero si rozpačito šuchal hlavu.

________________

Možno sa niekto v tejto situácii spoznal.

Malá ukážka „komunikácie“ v manželstve.

Priznávam, reálne som podobné scenáre zažívala aj ja. Spočiatku som si neuvedomila, čo to vlastne stváram. Reakcie môjho manžela ale neboli také mierne, ako reakcie Fera z príbehu. Naša komunikácia veľmi často skĺzla do hádok, nadávok a vzájomného obviňovania. Výsledkom bola moja, aj niekoľko týždňová, mlčanlivosť a ignorácia jeho existencie.

V Ivane môže prebiehať viacero programov.

Žije intenzívny „myšlienkový“ život, pri ktorom zabúda transportovať nápady aj do širšieho okolia. Niečo vymyslí, pre niečo sa nadchne, dokonca pripraví aj lákadlo pre manžela  alebo odmenu, že s ňou na ten výlet pôjde. Krásne úmysly. Prežíva vnútornú radosť a už sa vidí, ako sa  plán uskutočňuje. V okamihu, kedy jej pripravený scenár má časové meškanie a hrozí, že sa ani neuskutoční, zažije „stratu pamäti“.  

Zabudne, že celé roky toleruje manželovu neschopnosť počas víkendov vstávať skôr ako o desiatej.

Zabudne, že deväťkrát z desiatich prípadov vyrazí na nákupy sama a nepotrebuje jeho asistenciu.

 Zabudne, že sama rozhoduje o prácach v dome, na záhrade a málokedy sa s manželom radí. 

Zabudne, že dokonca nenávidí, keď on o niečom chce samostatne rozhodnúť. 

A hlavne zabudne, že manžela nezainteresovala do svojich predstáv na sobotňajší deň.

Najväčšie sklamania prichádzajú z očakávaní, to vieme. Ak v očakávaniach vystupujeme my sami ako tí veľkorysí (mala pre neho predsa pripravené prekvapenie vo forme pozvania do steakovej reštaurácie) tak ten hnev je o to silnejší. (Dokáže reálne precítiť nedocenenie zo strany manžela. A v konečnom výsledku sa cíti ponížená, lebo však ona pre neho chystala návštevu obľúbenej reštaurácie.) V emočných búrkach prebiehajúcich v našich telách sa dostaneme do sebaľútosti. Budeme cítiť krivdu. Ubolenosť na srdci budeme túžiť prekryť pomstou, aby si niečo podobné odžil aj pôvodca nášho stavu.

Totálne skreslenie situácie cez emócie a svoje vlastné, nespracované bolesti.

Keby si príbehová Ivana mala možnosť svoj príbeh prečítať ako pozorovateľ, veľmi jasne by vedela definovať, čo sa stalo. Ako „nelogicky“ sa správala, ako premýšľala a napokon hovorila a konala. 

Áno, ako pozorovateľ to vždy dokážeme, ale keď sme v tom emočne zaangažovaní, tak je to veľmi ťažké, bez tréningu, ukočírovať.

V príbehu, spôsob manželského spolužitia, je už roky akosi nastavený. Ale je to vzťah, na ktorom je potrebné vždy pracovať a „vyživovať“ ho. Ako zvyknem podotýkať,  časom sa zvyky menia. Rovnako ako aj potreby ľudí, tvoriacich vzťah. Ale keď Ivana manželovi neoznámi, že určité jeho zvyky už nevie tolerovať, tak sa budú hádať neustále. Keď jej manžel je spokojný so stavom, v akom sa nachádzajú, nebude mať potrebu meniť niečo na sebe a ani dokonca na Ivane. 

Kto chce zmenu, mal by urobiť všetko preto, aby sa k nej dopracoval.

Ale postupnosť ... hlava, srdce, čin ... musí fungovať!

Niečo si v hlave uvedomíme, precítime to srdcom, že keď sa to takto zmení, tak sa budeme cítiť oveľa lepšie a následne to ústami vypovieme (to je ten čin). Keď si to necháme v sebe, nemáme šancu sa k ničomu dopracovať. Iba k vzájomným atakom, nervozite a nespokojnosti.

Zo srdca nám všetkým prajem, aby sme si v čase narastajúceho nepokoja,  dokázali úprimne uvedomiť, prečo sa nám to deje a následne vymyslieť spôsob, ako eliminovať príčinu nespokojnosti.

A tak nech sa deje.