Strachy (zamyslenie)
zvuková nahrávka
Strachy nás sprevádzajú celým životom.
Už ako malé deti sme sa báli, že
sa nejaký „bubák“ skrýva pod posteľou a keď bola tma, tak sme sa triasli
na celom tele, keď sme mali nohu položiť na zem. Tma bol priestor, kde sa
skrývajú všetci strašiaci sveta. Detská fantázia je otvorená a dokáže si
predstaviť všeličo. Hlavne „postavičky“, ktoré by naše malé telíčka vedeli fyzicky
ohroziť. Boli sme malí a hocičo „väčšie“ by nám mohlo ublížiť.
Teraz, keď sme dospelí, ako sa
pozeráme na tie detské strachy, ktoré sme vtedy, v tom čase prežívali a skutočne
sa toho obávali? Väčšinou sa na tom zasmejeme. Lebo teraz už vieme, že to boli „iba“
výmysly našich myslí. Teraz sme si uvedomili akí sme boli „detinskí“. Že sa v skutočnosti nebolo nikdy čoho
obávať.
A teraz sa pozrime na seba
ako dospelých.
Stojíme pred rozhodnutím, ale
nedokážeme urobiť prvý krok.
Čo nám v tom bráni?
Odpoveď všetci poznáme.
Strach.
Strach nás donúti uveriť, že je
reálny, hrozný, neprekonateľný a ublíži nám. Všimnime si tú paralelu s nami,
keď sme boli malí. Vtedy sme tiež „vedeli“, že niečo „reálne“ na nás číha, a tak
sme sa tomu horúčkovito bránili, dokonca sme sa triasli, plakali a kričali
na raty.
Strach je doménou negatívnych
energií, ktorým keď podľahneme, tak ich neustále vyživujeme svojou pozornosťou. Dodávame im silu. Zhmotňujeme si každý detail tohto strachu a uveríme, že
je skutočný.
Strach je však iba ilúzia. A túto
ilúziu máme tú moc prijať alebo odmietnuť.
____________
Prijatím, neustálym myslením na
neho nemáme šancu sa z neho vymaniť. Ochromí nás. Negatívna energia v tom
okamihu nad nami vyhráva a robí z nás bezmocné bábky. Čím viac pozornosti
strachu venujeme, tým je silnejší až sa napokon dostaneme do bodu, že už sme
tak „maličkí“, že to vzdáme. Výsledok? Nikdy neprinesieme rozhodnutie.
Odmietnutím sa vraciame k sebe.
K svojej tvorivej sile a odvahe. Uvedomením si, že strach je na
začiatku vždy iba v našich hlavách. Vytvára sa potenciál, čo by sa mohlo v našich
životoch udiať, ktorým smerom sa udalosti môžu vyvinúť.
Najvhodnejším spôsobom, ako doslova
vyhrať nad strachom a negatívnou energiou, ktorá ju sprevádza, sa do tohto
strachu doslova „ponoriť“. Urobiť
pomyselný prvý krok a stretnúť sa s ním. „Vyzvať“ rozprávkového draka
na stretnutie. Nebojácne mu čeliť.
Garantujem, že keď to začneme
skúšať, zažijeme (a to nie len raz) úžasný pocit slobody a dobrých pocitov
v našich dušičkách.
V okamihu, keď začneme na „vlastnej
koži“ prežívať to NIEČO, čoho sme sa panicky báli a zistíme, že to nie je tak
„hrozné“, dokonca, že to nie je vôbec nič strašné, práve vtedy budeme mať reálnu
možnosť zakúsiť, ako chutí sloboda tvorivosti a odvahy.
A preto.
V čase, keď chceme priniesť akékoľvek
(aj úplne maličké) rozhodnutie, postavme sa čelom strachu, ktorý by nás chcel
zastaviť. Vždy si uvedomujme, že my sme TÁ väčšia sila, ktorá vždy sama volí,
ako to chce mať.
Strach sa len vlečie na
chvoste našej neviery v seba.
Strach má „veľké oči“. A my tie oči vieme jemne privrieť a zaostriť
pozornosť na to, čo potrebujeme my.
Zo srdca nám všetkým prajem, aby
sme si urobili z prekonávania strachov, doslova „zábavku“ . Našli „kľúč“ k zdolávaniu
ilúzie dôležitosti a dokonca „skutočnosti“ existencie strachov.
Nebojme sa. Lebo fakt nie je
prečo.
A tak nech sa deje.
PS: Nezamieňajme si strach s pudom
sebazáchovy. Je tu veľký rozdiel. Pud sa prebudí v čase ohrozenia, kedy by
sa nášmu telu mohlo niečo stať a mohli by sme dokonca umrieť. V okamihu
prebudenia pudu sebazáchrany sa aktivuje celé naše telo, zvýši sa hladina adrenalínu
a my sme schopní vykonať veci, ktoré by sme v normálnej situácii nedokázali.
A strach, ktorí si v hlavách živíme, má podobné fyzické prejavy, ale
neslúži na záchranu tela. Vytvára sa ilúzia, že tomu tak je, ale je to stále
iba ilúzia. Ak sa bojíme, napríklad, niekomu povedať pravdu do očí, lebo máme
obavy, že nás ten druhý opustí, tak tu v skutočnosti nejde o záchranu
života. Tu ide iba o zmenu kvality našich životov a to je veľký rozdiel!
Komentáre
Zverejnenie komentára