Mená sprievodcov (mini príbeh)

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, 

koľko zbytočností počas bežného dňa riešime?

S úplnou vážnosťou, naliehavosťou, serióznosťou?

Vkladáme do týchto riešení celú svoju podstatu!

Ochudobníme sa o svoju vlastnú energiu!

A stačí sa len opýtať:

Prečo???

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/mena-sprievodcov-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

 

„Prosím vás, viete mi povedať mená mojich sprievodcov, alebo čo sú zač?“ Uprela pohľad na svoju konzultantku a v očiach jej svietilo očakávanie.

„Kvôli čomu to potrebujete vedieť?“ S úsmevom jej položila otázku.

Na pár sekúnd sa zamyslela. Hlavou jej prebehlo sekundové sklamanie.

„Ani neviem, len mi to tak napadlo.“

„Čo by sa zmenilo vo vašom živote, keby ste túto informáciu mali?“ Rozvíjala zamyslenie ďalej.

„Vlastne nič. Človek je tvor zvedavý. Tak to bola asi len zvedavosť.“ Úprimne si priznala.

„Viete čo je na vás úžasné?“ Konzultantka vyslovila záhadnú otázku so šibalstvom vo výraze tváre.

„Úžasné?“ Jemne sa zapýrila. Málokedy ju niekto podobne ohodnotil. A čo sa týka vlastného hodnotenia samej seba, tak podobné výrazy v jej slovníku nefigurovali.

„Už len to, že ste pripustili, že nejakých sprievodcov okolo seba máte, je fantastické. Prijali ste tento fakt ako niečo samozrejmé, ale vaše ego vám to chce trochu spochybniť. Núti vás získať dôkazy. To, že vám podsunulo túžbu zistiť mená, vám vlastne podsúva, aby ste predsa len nedôverovali veciam neviditeľným. Keď som sa vás opýtala, prečo je to pre vás dôležité, sama ste uznali, že to ani nepotrebujete vedieť. Nič sa tým nezmení. Ani kvalita vášho života, ani to, že pri vás budú.“ Usmievala sa na Anku. Anka sa cítila zrazu o čosi ľahšie a bezstarostnejšie.

„Ego je veľký beťár. Hrá sa s našou pozornosťou. Vzbudí v nás pocit, že niečo musíme za každú cenu zistiť. Pocit nástojčivosti. Ak to nepodchytíme alebo si to nevšimneme, tak uveríme tej naliehavosti. Vezmeme ju za svoju a stotožníme sa s tým, že to aj my chceme vedieť. Otázku „prečo?“  si nepoložíme. A takto sa rozptyľujeme na sto spôsobov celé dni. Investujeme svoju vlastnú energiu na banality. Tieto nikdy nič neriešili. Teda nič pozitívne a prínosné pre naše životy.“ Na chvíľu zastavila prúd slov a napila sa vody. Anka pomaly vstrebávala jej slová. Nikdy jej nenapadlo podobne premýšľať.

„Predpokladajme, že by sme tie mená zistili.  A to už ani nechcem spomenúť, že pri „zistení“ mien, nie je záruka, že je to v skutočnosti tak. Keďže sme všetci prišli z iných hviezdnych systémov, kde sa komunikačné prejavy môžu líšiť, tak aj forma, ako tieto mená uchopíme cez našu slovnú zásobu, môže byť rôzna. Ale vrátim sa k tomu, čo som chcela povedať. Predpokladajme, že by sme tie mená zistili. Čo by ste s tým urobili?“ Žmurkla na Anku. Presne sa vedela vcítiť do jej pocitov. Pred rokmi robila a žila presne to isté. Dlhé roky mala nekončiacu nutkavú túžbu vedieť viac ako jej rodina, priatelia, skrátka ľudia okolo nej. Chcela ich ohurovať vedomosťami. Mala túžbu vyniknúť a v konečnom dôsledku práve cez tieto „znalosti“ upútať pozornosť, byť prijatá, akceptovaná a hlavne obľúbená.  Na začiatku duchovnej cesty si neuvedomila, že vlastne hľadá spôsob, ako konečne uznať samu seba.

„Možno by som vedela, ako ich oslovovať?“ Sklopila Anka hlavu a pokračovala: „Možno by som sa cítila výnimočná...“

Konzultantka sa s porozumením usmiala.

„Čo vám bráni sa takou cítiť aj teraz? Prečo si myslíte, že len tým, že budete vedieť niekoho meno sa ňou stanete?“

„Lebo je to niečo, čo nevie hocikto.“

„Takže výnimočnou sa stanete iba vtedy, keď budete vedieť niečo viac ako hocikto iný?“

„Výnimočný človek je preto výnimočný, lebo  nie je bežný, tuctový, nezaujímavý...“ Anke sa naplnili oči slzami.

„A vy už nechcete byť tuctová, bežná, nezaujímavá ...“  Jemne ju pohladila po ruke, uchopila ju do svojej vlastnej a trpezlivo čakala, kým sa Anka vyplače.

____________________

Malá ukážka rozhovoru klient konzultant.

Ako sa z prvotného záujmu  klientky o mená sprievodcov, vykľulo nízke sebavedomie, sebahodnota, túžba byť uznanou.

Podobnú „terapiu“ si vieme urobiť aj sami. Ak nás prenasledujú nutkavé myšlienky, ktoré nás nútia robiť veci, ktoré sú nám proti srsti, alebo nás nútia zisťovať detaily do „hĺbky“ vecí , zastavme sa a opýtajme sa:

„Prečo to potrebujem vedieť? Prečo je to pre mňa dôležité? Čo sa tým v mojom živote zmení?“

Ak nájdeme odpovede, ktoré nám dajú zmysel, tak to urobme.

Čo sa však často deje?

Pustíme sa do hľadania odpovedí (nevieme, že je nám to na prd). Vnútorne „cítime“, že to musíme vedieť, musíme to zistiť, musíme to odhaliť. Nemá to síce logiku (a znovu sa opakuje, my o tom ani netušíme), a tak ako dobre vycvičený kôň, budeme ťahať a ťahať, kým nedorazíme do „cieľa“.  Prídeme o kopec energie, ktorú sme mohli využiť na čosi úplne iné, čo by dopomohlo k niečomu tvorivému a prospešnému pre nás. Potom sme po večeroch prekvapení, akí sme z ničoho nič unavení, bez nálady, bez životnej iskry. A niet divu! Väčšinu dňa takýmto spôsobom dobrovoľne (hoci nevedome) dávame súhlas s naším konaním.

Zo srdca nám prajem, aby sme čím skôr odhalili „rozptyľovačov“.

Žime TU A TERAZ!

Stále si uvedomujme, do čoho investujeme svoj čas, pozornosť a hlavne životnú energiu.

A tak nech sa nám deje.

https://linktr.ee/odkazsovy