Nezabudnutie




 A tak to je.

Tvrdohlavo sa držať minulosti, v ktorej nám ktosi ublížil, je väzením. 

Nie pre toho druhého, ale iba pre nás.

Pocity toho druhého nemajú s nami nič spoločné. Vždy sa jedná iba o nás.

Čo si takýmto správaním spôsobujeme?

Nie dosť, že sme si tú pomyselnú krivdu odžili v minulosti, ale dobrovoľne sa odsúdime ostať v trápení na ďalšie dni, týždne, roky. Komu tým škodíme? Koho telo zamorujeme jedom hnevu? Koho trestáme?

Nebolo by jednoduchšie prežitú udalosť prijať, že sa to stalo a už sa na tom nedá nič zmeniť?

Nebolo by pre nás zdravšie odpustiť a zabudnúť?

Zamyslenie smeruje k našim emóciám, ktoré donekonečna prežívame znovu a znovu, hoci tá konkrétna udalosť sa odohrala možno pred niekoľkými rokmi. Možno všetci ostatní aktéri už ani nie sú na tomto svete, ale my si dobrovoľne spôsobujeme takúto škodu. A následne žijeme smutné životy v zlých pocitoch.

Prečo?


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Miláčik... zlato... počuješ?

Riešim, riešiš, riešite...

Tak ako to vlastne je?