Nezabudnutie
A tak to je.
Tvrdohlavo sa držať minulosti, v ktorej nám ktosi ublížil, je väzením.
Nie pre toho druhého, ale iba pre nás.
Pocity toho druhého nemajú s nami nič spoločné. Vždy sa jedná iba o nás.
Čo si takýmto správaním spôsobujeme?
Nie dosť, že sme si tú pomyselnú krivdu odžili v minulosti, ale dobrovoľne sa odsúdime ostať v trápení na ďalšie dni, týždne, roky. Komu tým škodíme? Koho telo zamorujeme jedom hnevu? Koho trestáme?
Nebolo by jednoduchšie prežitú udalosť prijať, že sa to stalo a už sa na tom nedá nič zmeniť?
Nebolo by pre nás zdravšie odpustiť a zabudnúť?
Zamyslenie smeruje k našim emóciám, ktoré donekonečna prežívame znovu a znovu, hoci tá konkrétna udalosť sa odohrala možno pred niekoľkými rokmi. Možno všetci ostatní aktéri už ani nie sú na tomto svete, ale my si dobrovoľne spôsobujeme takúto škodu. A následne žijeme smutné životy v zlých pocitoch.
Prečo?
Komentáre
Zverejnenie komentára