A zase som raz mala pravdu. (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/a-zase-som-raz-mala-pravdu-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

 

Hľadela na manžela a uvedomovala si, že jej telo je úplne pokojné. Jeho prudká gestikulácia, červená tvár a zvučný hlas ju vôbec nerušili. Pristihla sa pri pocite, že je doslova vyňatá z tohto priestoru. Namiesto nej tu stojí iba telo a jej duša vníma prebiehajúcu scénu ako film.

„Ďakujem ti veľmi pekne! To som od teba nečakal!“ Chodil od okna ku dverám. Stále dookola. Nevedel sa upokojiť. „Takto sa chová milujúca manželka!“ Slová vyslovoval s neskrývaným opovrhnutím. „To už sa ťa nemôžem ani na nič opýtať!“ Na kratučkú chvíľu prestal kričať. Využila „nádychovú“ pauzu a ticho povedala: „A načo sa pýtaš, keď nikdy nepočúvaš, čo ti poviem? Koľkokrát som ti už vravela, že      niečo s tým žalúdkom musíš robiť! Ja nie som lekárka!“ Chcela ešte pokračovať, ale zastavil ju.

„Čo tu teraz vyťahuješ! Teraz neriešime čo si mi kedy povedala! Ja som len chcel vedieť, ku ktorej lekárke mám ísť! A tvoja úžasná odpoveď? Si dospelý tak sa staraj! Takto má reagovať manželka? To už totálne na mňa kašleš?“

„Nepovedala som, že sa staraj, ale že sa musíš rozhodnúť sám. Rovnako ako ty, nepoznám ani jednu z nich, tak sa k tomu neviem vyjadriť.“ Jej hlas bol naďalej pokojný, čo ho ešte viac hnevalo. Svojim ľahostajným správaním, mu len potvrdzovala, že jej vôbec na ňom nezáleží. „Čo si chcel vlastne odo mňa počuť, aby si sa takto nezlostil? Roky ma nepočúvaš, iba sa donekonečna sťažuješ.“

„A zase vyťahuješ somariny! Teraz riešime to, že na mňa totálne ser..š! Nerozoberaj zbytočnosti!“ Znovu jej skočil do reči a zrýchlil krok. Dych sa mu prehĺbil a zrýchlil. Prudko vyfukoval nosom.

„Ale je tu dôvod, prečo som tak reagovala. Už nemám energiu riešiť tvoje nekončiace, stále sa opakujúce problémy. Dokedy si si myslel, že budem mať trpezlivosť? Nikto normálny na mojom mieste by sa nechoval inak.“

„Jasné, jasné, všetko je to len moja vina!“ Rozhadzoval rukami.

„A koho? Je to tvoje telo a tvoje zdravie. Sám si sa rozhodol, že si nijako nepomôžeš. Nemám takú silu, aby som ťa za vlasy dotiahla niekam. A znovu zopakujem, si dospelý...“

„Priznaj si, že ti na mne vôbec nezáleží! Je ti jedno, čo bude so mnou!“ Zapichol svoj pohľad do jej očí a čakal na reakciu.

Pred vnútorným zrakom jej vo veľmi rýchlom slede prebehli udalosti posledných troch rokov, kedy sa jeho zdravotný stav začal zhoršovať. Spočiatku bolesti pociťoval iba párkrát do mesiaca. Riešil ich tabletami a bylinkovými čajmi. Pred rokom sa konečne donútil ísť k obvodnému lekárovi na preventívnu prehliadku. Informoval ho o svojom probléme, ale následne nič neriešil. Bolesti sa začali stupňovať a keďže sa ich už nedokázal zbaviť, začal sa pozorovať, znervóznel a vďaka zhoršujúcej sa psychike sa cítil veľmi často zle. Bolesti hlavy prichádzali takmer každý deň. Čím viac mu radila, aby sa vrátil k lekárovi a trval na špeciálnych vyšetreniach, tým viac ju odmietal počúvať. Argumentoval, že to lekár mal zistiť, že ho je potrebné niekam poslať a nie on sa má dožadovať!  Darmo mu pripomínala, že zodpovednosť je na jeho strane. Nepočúval. Radšej sa každý deň sťažoval, ochkal, zhlboka dýchal, chytal sa za brucho, hruď a celým svojím bytím dával okoliu najavo, ako mu je zle.

„Nie je mi jedno čo s tebou bude. Len som začala rešpektovať tvoje rozhodnutia. Prečo si myslíš, že mne má viac záležať na tom, či tebe je dobre? Ja nežijem v tvojom tele!“ Povedala nahlas a v duchu dodala: ´Ale žijem s tebou.´ Videla, ako jeho telom stále lomcuje hnev.

Rozhodla sa odísť z miestnosti. Vedela, že čokoľvek povie, je to úplne jedno. V stave, akom sa nachádzal nedokázal prijímať žiadne vysvetlenia. Pri odchode si neodpustila:

„Vždy sa takto rozčertíš, keď cítiš, že mám pravdu.“  Pri poslednom slove, už siahla po kľučke a otvorila dvere. Nestačila ich za sebou zatvoriť a už ju zasiahol nový prúd zlostných slov.

„Ďalšie tvoje múdrosti! A áno VŽDY!...“ Ostatným slovám už nerozumela, ale ľahko vytušila, čím všetkým ju ešte počastoval.

______________________

Sú v živote situácie, kedy ani nevieme prečo si sami škodíme. Z akéhosi záhadného dôvodu nevieme konať inak.

Často úraduje strach, podceňovanie situácie, lenivosť, spoliehanie sa na zázrak.

„Prúser“ nastáva v okamihu, keď si sami jasne uvedomíme, že na seba doslova kašleme. Spoliehame sa na  to, že sa veci okolo nás a v nás samé dajú do poriadku. Že sa boľavý žalúdok sám zahojí. Že pichanie v boku pominie. Že sa veci samé opravia a podobne.

Ak však nežijeme vedomé životy a netušíme, ako si životy sami komplikujeme, tak sa presne tieto veci samé od seba nikdy „nespravia“.

Nevedomý človek si na jednej strane uvedomuje, že nekoná tak, ako by mal a následne ho „žerie“ svedomie. Je mu jasné, že sám seba poškodzuje, alebo koná proti sebe. Na druhej strane svoje svedomie utlmuje, až ho úplne schová kamsi do útrob podvedomia. Len aby si pravdivo nepripustil, že sa zbavuje zodpovednosti! Tieto uvedomenia sú dosť nepríjemné a niekedy im nemáme chuť ani silu čeliť. Natrvalo ich však nevieme pochovať. Vyliezajú ako dotieravé mravce. Čeliť im spôsobuje psychické problémy. Ich potláčaním si napokon zhoršujeme práve veci, ktoré neriešime. (Napríklad: bolesť žalúdka by mohla naozaj zmiznúť, ak by sme zmenili spôsob ako premýšľame, ako reagujeme, stravujeme sa a podobne. Dokázali by sme zrušiť príčinu vzniku tejto bolesti. Ak si však  uvedomujeme, že tie bolesti máme a následne si vyčítame, že nič s tým nerobíme, vzniká v tele nervozita, psychická nepohoda. Výsledkom je zhoršovanie bolesti.)

Manžel z príbehu vie (ak by to úprimne pripustil), že sám dopustil stav, v akom sa teraz nachádza. Že nemá právo niekoho druhého viniť. Stačilo by priznať si a prijať, že je nezodpovedný, lenivý a možno aj identifikovať konkrétny strach.

Manželka mu  nastavila jasné zrkadlo.

Vyslovila nahlas všetko to, čo jeho samého zvnútra zožiera. Zabrnkala na nepríjemnú strunu (pravdy), ktorú on tvrdo odmieta prijať.

Skúsme sa sledovať, keď najbližšie vybuchneme.

Skúsme sa zamyslieť, čo presne bolo spúšťačom kriku, zlosti, potreby brániť sa a bojovať.

Či to náhodou nie je odmietanie PRAVDY.

Ak to dokážeme identifikovať, potom už nebude také zložité sa tohto spúšťača zbaviť.

Stačí len úprimne priznať a prijať  pravdu o sebe. Aj toto sme MY a je to úplne v poriadku.

Vďaka tomuto jednoduchému postupu odbúrame ďalšiu prekážku na ceste k prežívaniu našich životov v radosti a spokojnosti.

A tak nech sa deje.