Deň D (zamyslenie)

Viete ako sa vám určité situácie vždy odohrajú? "Storočné" skúsenosti a fakt, že sa to nemení vás utvrdil v tom, že to tak je a hotovo? Ak je to príjemné, tak si to nechajte. Ale chcete si nechať aj tie nepríjemné? Ak nie, možno nasledujúce zamyslenie vás v čomsi inšpiruje. 

zvuková nahrávka:

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/de-d-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

„Ja mám takú smolu, že mi vždy predavačky nevydajú správne.“

„Ver tomu, že keď budem mať na výber, do ktorého radu sa mám postaviť, tak si vždy vyberiem ten, kde budem najdlhšie čakať.“

„Celý život mám vždy len toľko peňazí, aby som mala na všetky potrebné výdavky. Nikdy nemám nadbytok.“

„Nemám šťastie na priateľov (partnerov). Vždy ma sklamú.“

„Ľuďom sa nedá dôverovať, vždy hľadajú spôsob ako so mnou vybabrať.“

A mohla by som pokračovať donekonečna. Určite šípite, kam týmto chcem zamerať našu pozornosť.

Dnes som mala rozhovor s novou klientkou a prišla reč na platenie. Termín sme si dohodli a ona hneď pýtala číslo účtu, že mi pošle peniaze, ale zároveň požiadala o zhovievavosť, keďže práve strieda banky a v novej  ešte nenabehli peniaze.  Upokojila som ju slovami: „Úplne v pohode, ja mám iba takých klientov, ktorých ani nenapadne so mnou vybabrať,“ vyšlo zo mňa spontánne. Až po jej: „To ste ako krásne povedali,“  som si uvedomila, ako sa vo mne množstvo starých programov krásne prepísalo. A nie len to. Spôsob, ako si definujem nové programy je zautomatizovaný do pozitívnych očakávaní.

Veľmi pekne si ďakujem.

Hore spomenuté „konštatovania“ sú moje vlastné, ktoré moje minulé Ja rado používalo.  Držala som sa ich, často omieľala. Nečudo, že všetko z toho som aj reálne žila. Zmierená, že to tak mám. Zmierená, ale v podstate nešťastná. V pozadí neraz prebehli myšlienky typu:

-        Prečo práve ja?

         To fakt ma niekto za niečo trestá?

-        Prečo mám takú smolu?

-        Prečo nemôžem mať viac šťastia? 

     Dochádza mi, že drvivá väčšina podobných presvedčení nie je pre život podstatná (napríklad také státie v rade). Ide tu len o dokázanie mizernosti života a vytvorenie ďalšieho dôvodu na hnev a bezmocnosť. Potvrdenie vlastnej neschopnosti. 

A dnes som si s nadšením uvedomila, že roky práce na kontrole myšlienok a následne slov, ktoré hovorím, priniesli požadované výsledky. Dosiahla som stav, že už nemusím tzv. prepisovať to, čím si doslova škodím. Nové programy sa vytvárajú s pozitívnym očakávaním automaticky. Ďakujem si.

Jednou z oblastí, kde som si roky nedopriala, boli financie. Za pomoci tvrdej kontroly sa rovnako podarilo prenastaviť zaseknutý program. 

„Je úplne v poriadku, že musím zaplatiť za opravu auta. Keby som si nemohla dovoliť auto, tak by som teraz takéto výdavky nemala. Vďaka za to.“

„Nedoplatok za kúrenie? Vidieť, že si doprajem komfort žiť v takom prostredí, ktoré mi je príjemné, nemusím sa obmedzovať. Som šťastná. “

„Nechaj, dnes zaplatím ja. Keď budeš zarábať toľko ako ja, tak ma pozveš.“

„Nemusíš mi vracať, ja mám peňazí vždy dosť.“

„Viem, že je o mňa vždy postarané a stále budem mať toľko, aby som vedela pomôcť aj iným.“

______________

Zo začiatku som podobné vety prácne vymýšľala a nahrádzala tým slová, ktoré mi programovali nedostatok. Priznám sa, začala som s tým pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Na druhej strane, veľa rokov s financiami nemám problémy. Nie som milionárka (toto som si zatiaľ ešte nedovolila), ale máme všetko čo potrebujeme a keď naozaj je potrebné niekomu pomôcť, nemám s tým problém.

Tak len také malé ukážky, ako sa vieme postupne zbavovať návykov, ktoré sú nám na oštaru. Kvalita našich životov začína vždy v našich hlavách. Ako o sebe a živote premýšľame, tak aj žijeme. Ako o sebe rozprávame, aké prívlastky a hodnotenia na seba naliepame, tak sa aj cítime.

Zo srdca nám prajem, aby sme si stále uvedomili ako naozaj chceme žiť. Boli k sebe úprimní. Vedeli, koho chceme pri sebe mať, aký typ ľudí a aké situácie prežívať .

Potom nám ani nenapadne zameriavať pozornosť napríklad na predavačky, ktoré by nám mali zle vydať. Už to v našich programoch nebude. Záznam bude vymazaný, emócie fuč a naša pozornosť upriamená niekam úplne inam. Nebude existovať dôvod, aby sa nám to manifestovalo.

Ak sa postavíme do radu, budeme sa venovať státiu v rade, rozprávaniu s človekom, ktorý bude pri nás, vykladaniu tovaru na pás a pod. Nebude pre nás podstatné, či je to najpomalší rad zo všetkých, že tam čakáme najdlhšie a nebudeme mať potrebu si dokazovať, že v našich životoch vlastne nič poriadne nefunguje. Zakaždým, keď sme si uvedomovali, že sa nám dejú podobné nepríjemnosti, náš pokoj sa vytratil, nastúpila nervozita a podráždenosť. Všetko zlé pocity.

Som zrozumiteľná?

V hlave držíme negatívne nastavený fakt o danej situácii. Sme tým pádom obeť. My sa v tejto úlohe ale necítime dobre a následne sme nahnevaní, že to nevieme zmeniť. Možno si aj povieme, že práve dnes to tak nemusí byť, že práve dnes je náš šťastný deň a konečne zažijeme výnimku. A prd! Situácia si zachová všetky detaily. Pretože my VIEME, že pre nás to funguje iba takto (nepríjemne, negatívne). Ďalší dôvod frustrácie, zlých pocitov a smútku. Potvrdenie, že my to tak skrátka budeme mať stále.

Nič povzbudzujúce.

Skúsme nabudúce včas rozpoznať negatívny program bežiaci na pozadí. Úprimne si priznať, ako si to naozaj prajeme prežiť a dovoliť si to! Zabudnúť, že to už máme rokmi overené a potvrdené. Stanovme si dnešný deň ako deň s veľkým D. Dnes je ten pomyselný začiatok, kedy si začíname tvoriť upokojujúcu realitu, kde bude všetko, čo nás bude napĺňať pokojom.

Nebojme sa, žeby sme niekoho tým ukrátili, že by kvôli nám mal niekto niečoho menej, alebo nedostatok. Skúsme uveriť, že je tu pre každého z nás presne to, čo potrebujeme. Len si to dovoľme!

Pretože si to zaslúžime!

Verím, že som vás inšpirovala aby ste sa od dnes stali vysokovýkonným programátorom svojho pokojného a radostného života. Stačí tak málo! Vedieť čo chceme,  ako to chceme a rovno to precítiť ako dej, ktorý už dávno prežívame a sme plní príjemných pocitov.

A tak nech sa deje.