Sebaprijatie (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/sebaprijatie-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

„Čauko, tak ako bolo cez víkend?“

„Aaaa, dalo sa. Konečne po viac ako roku sme sa zišli celá rozvetvená rodina. Trošku nám síce nevyšlo počasie, ale ako vravím dalo sa.“ Mirka sa v mysli vrátila do rodného mesta, kde posledný víkend navštívila rodičovský dom. Sestrina dcéra oslavovala tridsať rokov. Mirka pochádzala z troch súrodencov. Bola spomedzi nich najstaršia a jediná sa doposiaľ nevydala. S dlhoročným priateľom sa pred viac ako piatimi rokmi rozišla. Milovala svojich synovcov a netere. Materinskú lásku, ktorú nemala komu vlastnému venovať,  celú presunula na deti brata a sestry. Počas víkendu mala konečne možnosť stretnúť aj najmladšieho prasynovca, ktorý mal sotva polroka. Vôňa detí ju vždy dojímala a objatie malých telíčok bolo pre ňu sladkobôľnou skúsenosťou. Ďalšia generácia ich rodu ju vťahovala do nepríjemných pocitov. Čoraz viac a častejšie sa zmierovala s myšlienkou, že svoj život s najväčšou pravdepodobnosťou dožije sama.

„Viem si predstaviť, ako si si musela užívať rodinu. Koľko ste sa vlastne nevideli?“ Andreine oči sa usmievali v očakávaní výlevu nadšených slov. Tesne pred odchodom na víkend s Mirkou spolu telefonovali a vedela, že sa nevie stretnutia dočkať.

„Noooo, možno to budú aj dva roky, bez niekoľkých mesiacov. Však malého Filipka som videla teraz naživo prvýkrát. Nevieš si ani predstaviť aký je rozkošný!“ Oči sa jej preplnili nehou. Dovolila si na pár sekúnd vrátiť sa do okamihov, keď si ho pritláčala k hrudi. „Je to také pokojné dieťa. Nič ho nerušilo. Bolo úplne jedno, či bol krik, či hrala hudba. Vydarené bábätko.“ Dopovedala a s nepatrnou ľútosťou odchádzala od hrejivej spomienky.

„A ostatné detičky? Tie museli riadne podrásť.“ Andrea jej pozornosť upriamila iným smerom. Mirke úsmev z tváre neodchádzal ani keď si spomenula na ostatné vnúčatá súrodencov.

Sedeli na balkóne v príjemnom chládku. Celodenná horúčava ustúpila a podvečer ponúkal osviežujúci oddych. Popíjali ľadový čaj. Andrea žila rovnako ako Mirka sama. Na rozdiel od priateľky však bola roky rozvedená. Jej dve dcéry už mali vlastné rodiny. Oni dve sa spoznali  práve v čase, keď Andrea prekonávala traumu z rozvodu. Často absolvovali spoločné výlety a dovolenky.

Začalo sa pomaly stmievať .

„A sestra ako? Už konečne dali na papier, že sú rozvedení?“ Andrea vedela že jej sestra už vyše roka nežije s manželom. Hneď ako položila otázku, aj napriek horšej viditeľnosti zaregistrovala, že Mirkina tvár posmutnela a objavil sa utrápený výraz.

„Hej. Už to majú oficiálne. Ale...“ Sťažka si vzdychla. „Všetko sa jej riadne skomplikovalo. Dosť výrazne svoju situáciu nezvláda. Myslím psychicky. Nespoznávam ju. Je neskutočne negatívna. Vlastne... ani sa veľmi nečudujem. Podnikanie sa jej úplne zosypalo. Nemá peniaze na úver. Táto doba riadne zavarila množstvu ľudí. Nemôže si dovoliť personál, a tak ťahá sama od rána do večera. Už teraz vyzerá ako starena a keby si videla jej pohľad, to aj mŕtvola ho má živší.“ Kútiky úst jej poklesli a Andrea doslova cítila ako ju zavalila ťažká energia smútku.

„Dalo sa s ňou rozprávať? Vedela si ju nejako povzbudiť?“ Poznala Mirkinu empatickú povahu a neustálu chuť ľuďom pomáhať.

„Tak kdeže! Čokoľvek som hovorila, všetko hneď odmietla a neustále opakovala, že mne sa to dobre hovorí, že ja si žijem ako prasa v žite, že nemám žiadne problémy. Neprepustila k sebe nič z mojich slov.“ Ťažký povzdych. Andrea si myslela, že priateľkina tvár už nemôže byť smutnejšia, ale predsa sa takou stala.

„Vidím, že ťa to riadne zobralo.“ Neraz Mirku na tento fakt upozorňovala. Bola príliš senzibilná a doslova preberala negatívne emócie z druhých ľudí na seba.

„Jasné, že zobralo. Tu sa nedá ostať ľahostajný! Vôbec nerozumie, že keď ostane v týchto vibráciách, tak sa jej stav nikdy nezlepší. Vieš, ona týmto veciam nevie prísť na chuť. Darmo jej čokoľvek poviem, všetko odmietne.  Neskutočne ma trápi, že si to takto zhoršuje.“ Ďalší vzdych. „Nikdy ma nepočúvala. Odkedy si pamätám moje rady pre ňu sú len hlúposti. Ale zato vyhodí kopec prachov u kartáriek.“

„Vieš ako to je. Doma nie je nikto prorokom. Pozná ťa od narodenia a pre ňu si len sestra. Úplne obyčajná sestra. Tie kartárky niečo vedia, teda verí tomu.  Ale čo s tebou?

„To máš pravdu. Ja som bola vždy tá hlúpa, nevhodná, nešikovná, nepotrebná. Dobrá som bola iba na praktické veci okolo domu a keď nemali s kým nechať svoje deti.“ Smútok sa razom preklopil do zatrpknutosti. Ako v sne pokračovala: „ Ja som tá neschopná, ktorá si ani život nevedela „normálne“ zariadiť.“

Andrea sa dotkla Mirkinej ruky.

„Mirka, preber sa. Dokedy si ochotná sa takto odmietať? Už sme neraz o tom spolu hovorili. Mala som dojem, že sme sa niekam posunuli, ale vidím že víkend ťa znovu dostal späť.“

„Ja viem, ale vracia sa mi to stále. Nedokážem byť ľahostajná. Vždy ma to zvalcuje. Ľudí, ktorých mám rada nedokážem odstrihnúť.“ Zatvárila sa pobavene, bezradne dvihla plecia.

„Nikto od teba nežiada, aby si sa od niekoho odstrihovala. Sama najlepšie vieš, čo si podobným konaním spôsobuješ. A to už ani nespomínam, že čo posilňuješ u sestry.“ Andrea významne dvihla obočie. Mirka unavene sklopila oči.

„Viem, ale ...“

________________

Mirka žije svoj nenápadný život. V kruhu rodiny, kolegov, priateľov. Od detstva sa cíti prehliadanou, nezaujímavou, doslova nepotrebnou.

Malé dievčatko v nej, jej vnútorné dieťa,  neustále túži byť uznané, pochválené, mať pocit, že ho milujú. Veľká, dospelá Mirka ju však odmieta uznať. Správa sa k nej úplne ROVNAKO, ako sa správali k nej, keď bola malinká, najzraniteľnejšia, najbezbrannejšia.  Pokračuje v trestaní a odmietaní.

Ale teraz si to robí SAMA!

Dovtedy, kým sa neprijme a s láskou neobjíme to malé dievčatko v sebe, kým nepochopí, že ho nie je potrebné za nič trestať, že neexistuje žiadny dôvod na odmietanie, dovtedy sa bude utápať v snahe pomáhať (hlavne rodine). Keďže v tomto čase  už fyzicky máločo od nej vyžadujú, preklopila (nevedomky) túto snahu do psychického „prežívania“ cudzích  problémov. Povedané jej slovami, do problémov ľudí, ktorých miluje.

Je to silnejšie ako ona.  Neustále  sa emočne angažuje.

Nedokáže si pomôcť, pretože sa ani nezamyslela, odkiaľ tá neuhasiteľná potreba vyviera.

Nedokáže odhaliť, že prežívaním cudzieho trápenia sa TRESTÁ za to, že nevie pomôcť inak. A následne si prilepí nálepku – zbytočnej a neprospešnej. Tej, ktorá nič nevie, ničím nedokáže zaujať a prispieť k pozitívnemu riešeniu.

Postavila si podmienku.

Ak príjmu moju pomoc, budem vedieť, že ma konečne UZNALI.

Ale oni jej pomoc neprijímajú. A znovu to spolu súvisí a nadväzuje.

Tým, že sa sama neprijíma, teda nemá žiadnu sebalásku (možno ak, tak len nepatrnú), jej osobné vyžarovanie je málo presvedčivé. Chýba tomu sila a uveriteľnosť. (A spomeňme si, ako nám okolie zrkadlí naše vnútro.)

Ako môžeme niekomu radiť a inšpirovať ho, keď naše vlastné životy o tom málokoho presvedčia?

Ale vráťme sa k jej precitlivej povahe a „prekliatí“, že okamžite prežíva „srač..y“ druhých.

Vie a rozumie tomu, čo spôsobuje svojim konaním sebe aj tým, s ktorými utrpenie prežíva. Pre každú jednu stranu je to škodlivé. Logicky by sa mala čím skôr s deštrukčného nastavenia dostať. To znamená, v okamihu, keď začne cítiť, že ju dej začína vťahovať a pocity prudko menia svoju vibráciu, mohla by si len túto skutočnosť uvedomiť a rozhodnúť sa ďalej v tom nepokračovať.

Ona to však neurobí. Odsúdi sa na pár dní nepohody a duševnej ťažoby. (Nebudem pripomínať, čo všetko si pri tom musí vytrpieť aj jej nevinné telo.)

Keby to ale MALO ZMYSEL!!!

No nemá! Ani jediná pozitívna vec z tejto situácie nevylezie! Tak prečo?

Vyššie sme si vysvetlili, prečo sa jej to deje. Ako nevedomá žena, by o tomto nevedela, teda by pokračovala v tom čo robila doposiaľ. Ale ako vedomá žena si môže začať klásť otázky:

Prečo sa mi to deje? Čo podobným správaním a konaním dosiahnem? Komu je to na osoh? A je to vôbec niekomu na osoh? Cítim sa pri tom dobre? Cíti sa ten druhý lepšie, keď sa kvôli nemu trápim?

ALE!

Môže v tom byť ešte niečo úplne iné. Niečo rafinovane skryté.

Na nevedomej úrovni sa jej prehráva program hlboko zakorenený z mladosti. Veľká túžba byť prijatá a milovaná.  Keďže sa jej to nedarí, jej blízky pomoc od nej nepotrebujú ani neprijímajú, nevedome skĺzne do samotrestania. A ako to môže ísť najjednoduchšie? Prevezme trápenie druhého na seba, odtrpí si bolesť na vlastnom tele a v pokrivenom zmysle významu, konečne je pre toho druhého prínosom! Tak rafinovane sa môže naše podvedomie správať. Mirka si to nemala ako uvedomiť a práve v takýchto prípadoch je potrebné mať pri sebe človeka, ktorý dokáže toto skryté tajomstvo odhaliť a pomenovať ho.

Uvedomenie:

Ak ste na tom podobne ako Mirka, skúste si prejsť v sebe pocity. Skúste si odpovedať na otázky, či sa prijímate so všetkým, presne takých akí ste, so všetkými nedostatkami (to čo vám na vás prekáža). Ktorú čas nedokážete prijať? Prečo? Prečo na tom záleží? Čo by sa zmenilo, keby ste to urobili? Ako by vás to ohrozilo? Prečo si to nemôžete dovoliť? Čo alebo kto vám v tom bráni?

Každá jedna cesta v procese uvedomovania by mala začať sebaprijatím, aby sme následne dopriali našej bytosti všetky „slasti“ vedomého bytia.

Ak prijatie chýba, bude absentovať aj túžba niečo pre seba prospešného vykonávať.

A tak to je.

PS:

Mirke z príbehu posielam súkromný odkaz.  Možno ešte chvíľu potrvá, kým sa prijmeš takú aká si a začneš sa mať naozaj rada, ale ver, že nie som jediná, ktorá ťa má úprimne rada. Otvor srdiečko malej Mirke v tebe, s láskou ju objím a ubezpeč vás obe, že je úplne v poriadku sa mať rád, že vám nič nehrozí a môžete si to dovoliť. Nie ste nikomu nič dlžné (ani ste nikdy neboli). Nie je potrebné prežívať za druhých ich problémy a bolesti a takto niečo splácať. Nie je čo splácať ( a ani nikdy nebolo)! Tvoj život je iba tvoj a ty si v ňom dokonalá presne taká aká si. 

A tak to je.