Ako rozlíšiť, či niečo MUSÍM urobiť?

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/ako-rozl-i-ci-nie-o-musime-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Aký je významový rozdiel (z môjho hľadiska) slovíčka MUSÍM?

Kedy MUSÍM?

Niekto na toto slovíčko reaguje prudkým odmietaním, spojeným s hnevom, niekedy nadávkami a tzv. truc-postojom. Dokonca sa pustí do slovného boja a vykričí milión argumentov, prečo sa na to vykašle. Niekto pocíti vo vnútri odpor, ale potlačí ho a urobí čo „musí“. Niekto ho ignoruje a robí si svoje bez ohľadu na následky.

Každá jedna reakcia je spojená s tým, čo sme od ranného detstva zažili. Ten kto bol vo výchove despoticky vedený a neboli zohľadňované jeho potreby, môže na podobné slová reagovať dvoma spôsobmi. Buď poslušne príjme čo „musí“, doslova bezducho, lebo nič iné nie je naučený robiť, alebo sa v ňom prebudí obrovská vlna odporu a nevôle. Obleje ho mega dávka zlosti a keď ju nikam nevyfľusne a vykonáva „musenú“ vec v tomto nastavení, väčšinu nahromadenej negatívnej energie si uloží kdesi v tele.

Ak však ako dospelý začne vnímať, že vlastne nič nemusí, veľmi často sa stáva, že sa vytvorí úplný odpor voči čomukoľvek, čo MUSÍ. Rovnako kopec ľudí zastáva názor, že máme počúvať svoje pocity a ak sme v niečom v odpore, nemáme touto cestou ísť.

Nie je to však také jednoduché, je to trošku „zapeklité“.

Skúsme sa na to MUSÍM pozrieť aj z inej strany.

__________

V prvom rade sa zamyslime kedy, čo MUSÍME a aký je výsledok.

Množstvo činností súvisiacich s našimi životmi a normálnym, bežným fungovaním je úzko spojených práve so slovíčkom musím. Predstavme si, že by sme napríklad nepili vodu. Piť ju MUSÍME, lebo by sme inak neprežili. Tiež je tam to MUSÍM, ale toto málokto (najskôr asi nikto) vyhodnocuje ako vec súvisiacu s odporom.  Keď už sa zamyslíme napríklad nad umývaním riadu, ktorý rovnako MUSÍME umyť, aby sme si mali nabudúce do čoho nabrať jedlo, alebo aby nás „nezožrala“ v kuchyni špina a pod., tak tu už u pár jednotlivcov môže vybehnúť odpor. Na vine nie sú samotné riady, ale príbeh uložený v podvedomí súvisiaci s touto činnosťou. Možno, keď sme boli deti, nás rodičia umývaním riadu trestali. Možno to bola iba naša povinnosť a ostatní členovia rodiny boli od podobnej činnosti „oslobodení“, alebo spôsob, akým sme boli vyzývaní sa pustiť do umývania bola podaná nie príliš priateľsky. Spájame si to s osobnou krivdou a neschopnosťou proti tomu bojovať. Kým si to nespracujeme a hlavne neuvedomíme, že teraz, ako na dospelého jedinca podobné situácie nemajú vplyv, lebo iba my sami rozhodujeme, či a kedy ten riad umyjeme, tak  dovtedy budeme mať doslova telesný odpor k umývaniu riadu. A rovnaké je to to v x prípadoch, s rovnakými nepríjemnými pocitmi.

Vyššie spomenuté je jedna kategória vecí, ktoré „nemusíme“ a následne prežívame kopec negatívnych reakcií či už mentálnych, alebo fyzických.

Ďalšia kategória sú veci, ktoré musíme, lebo sa to PATRÍ.

Narodili sme sa do určitej reality, ilúzie a našou úlohou je sa v nej s ľahkosťou pohybovať. Nie všetko sme si my sami vytvorili. Tak to nie je. Vhupli sme do kolektívnej ilúzie a nasávali jej pravidlá. Utvárali názory a postoje. Čím skôr sa chceme stať slobodnými, čím skôr si začneme vážiť seba a uznávať, že na všetko máme rovnaký nárok ako hocikto v našom okolí, tým skôr si dovolíme žiť menej komplikovane a hlavne v súlade s našou dušou a chuťou sa prejavovať v pravde. Vedomý človek pri kombinácii slov „to musíš“ a podmaz v pozadí „lebo sa to patrí“, si hneď položí otázky: „Ale prečo? Prečo je to dôležité? Čo sa stane ak nie? Ako to mám chuť urobiť?“ Ak odpoveďou budú reakcie (činy), ktoré nám neubližujú, ani nikomu inému, tak konajme presne tak, ako to cítime. Bohužiaľ väčšinou to nerobíme, lebo sa bojíme. Máme strach z následkov vlastných rozhodnutí. Neveríme si dostatočne a mnohokrát zabúdame, že už nie sme deti a dokážeme svoje postoje obhájiť. Máme tú moc, len sme si ju ešte nepriznali!

A posledná kategória sú situácie, kedy nám v hlave beží slovíčko MUSÍM a nám sa NECHCE.

Klamlivo si to vyhodnotíme ako vec, s ktorou sme v odpore a keďže vieme, že veci, ktoré s nami neladia máme rýchlo opustiť a neriešiť, tak hľadáme čosi iné. Alebo nerobíme nič.

A tu prichádza čas na ďalšie otázky: „Prečo to musím? Aký bude výsledok, keď to urobím? Je to proti mne? Alebo je to vec, ktorú túžim urobiť? “

Žijeme v dualite a aj nás samotných tvorí to tzv. dobré aj to zlé. Nie vždy je ľahké túto skutočnosť o sebe prijať. Je to úplne pochopiteľné, však väčšina z nás chce byť tá „dobrá“.  Skúsim to teraz prepojiť so slovíčkom MUSÍM.

A najlepšie cez príklad.

Dlhé roky túžim napísať knihu. V hlave si živo predstavujem, ako sa dej vyvíja, čo všetko tam spomeniem a opíšem. Vidím sa ako sadám za klávesnicu a naťukávam jednotlivé písmenká. Od predstáv sa však ďalej neposúvam a odkladám to kdesi do vzdialenej budúcnosti. Nastane čas, keď už nechodím do práce, deti vyleteli z hniezda a vznikne dostatočný časový priestor, aby som konečne začala pracovať na svojom sne. Už len si sadnúť  a písať. Ale! Napadne mi slovíčko MUSÍM. Aby vznikla kniha, predsa si MUSÍM k tomu sadnúť každý deň! Odrazu sa vo mne spustí program obrovského odporu a vyvolám ako odozvu „truc-postoj“ a neurobím „just“ nič. Z pohľadu človeka, ktorý na sebe duchovne pracuje viem, že v čom mám odpor, do toho sa nemám púšťať.

Ak v tejto situácii zvolím nepodvoliť sa „násiliu“ MUSÍM, tak bohužiaľ nikdy žiadna kniha nevznikne.

Moja duša sa možno narodila na tento svet s túžbou zdieľať samu seba cez písané slovo. Roky pokojne a ticho čakala, kedy jej moje ego dovolí konečne prejaviť samu seba. Ego vždy pokúša a predhadzuje ako sa veci nedajú robiť a ukazuje najkomplikovanejšiu verziu. V čase, keď túžime napríklad písať, vydoluje z nášho podvedomia program „MUSÍM“, so všetkými negatívnymi emóciami. A my uveríme, že vec, ktorá by nás v konečnom dôsledku urobila šťastnou,  nie je pre nás vhodná, lebo ku nej máme odpor.

Znovu paradox!

Ak patríte k ľuďom, ktorí majú veľkí odpor ku všetkému, čo sa MUSÍ a zásadne konáte presne naopak, skúste sa občas pozastaviť, či tento program je pre vás ešte aktuálny. To, že niektoré veci neurobíte, lebo ste leniví, nie je žiadna katastrofa. Nie je to nič, prečo by sme sa mali viniť a následne si to vyčítať. Poleňošme si, ale majme stále na pamäti, čo vlastne túžime dosiahnuť, ako sa chceme realizovať, čo by sme ešte chceli zažiť. Že určité veci naozaj MUSÍME urobiť. Rozdiel je vo výsledku. A hlavne našom prístupe.

Na ceste za našimi snami sa vyskytnú situácie, ktoré s nami nebudú ladiť a naša intuícia nám dá najavo, že tadeto je cesta menej schodná, alebo dokonca nevhodná. Toto je tá správna nápoveda , alebo odpor, ktorý nám naznačí, že sa tu nemáme dlhšie  zdržiavať.

V opísanom príklade však ide iba o pokus – môžeme povedať – našej temnej stránky nás odradiť od naplnenia túžby duše realizovať sa.

Najvhodnejšie si je program MUSÍM zvedomiť a hlavne si uvedomiť, že o všetkom rozhodujeme my a v konečnom dôsledku nič nemusíme, keď nechceme. Ak si toto plne prežijeme vo svojom vnútri, verte, že naše životy sa úplne zjednodušia a prežijeme v nich oveľa viac pokoja.

A tak nech sa deje