Keď prijmeš, prestaneš súdiť a začneš byť praktický (príbeh)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/ak-prijme-nes-di-a-stane-sa?si=6a9786beef564af6a39556df59301f5f&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

„Ja už nevládzem!“ oči sa jej naplnili slzami a pohľad uprela do sveta, ktorý vnímala iba ona. V ruke držala šálku s nedopitou kávou. Ivana na ňu s porozumením hľadela a čakala, čo bude pokračovať.

„Viac ako desať rokov nerobím nič, len ho zachraňujem. Už aj jeho lekár povedal, že nebyť mňa, dávno by tu nebol.“ Vrátila sa do prítomnosti a pozrela priamo Ivane do očí. „Na nič nemám čas. Všetok ho venujem len jemu. Ja sama by som potrebovala ísť na vyšetrenia a dať sa do poriadku. Ale kedy?“ Odložila šálku na stôl a siahla po cigarete. Ruky sa jej jemne triasli, keď si ju vkladala do úst a pripálila. Prvý hlboký nádych a následný výdych ju akoby trošku upokojili. Prižmúrila viečka a bezradne vyslovila otázku: „Čo mám robiť? Ako to ďalej zvládať?“

Ivana ju poznala niekoľko rokov a poznala jej starostlivú povahu. Od detstva sa vždy o niekoho starala. Najprv to boli rodičia, deti, neskôr doopatrovala švagrovcov a teraz manžel. Pred vyše desiatimi rokmi mu diagnostikovali rakovinu hrubého čreva a odvtedy sa neustále celá jej starostlivosť točila okolo neho. Jemu samému ani veľmi nezáležalo na tom, či bude žiť, alebo nie. Zvykol si, že existuje v jeho blízkosti niekto, kto sa o všetko postará, zariadi a rozhodne, čo sa bude diať. Nepotreboval ani štipku vlastnej ochoty pracovať na zlepšení zdravotného stavu. Manželka jej mala za oboch nadostač. Doteraz.

„A čo by si chcela?“ nechcela jej odpovedať na položené otázky, lebo vedela, že ich vlastne ani nechce počuť. Podobné rozhovory už medzi nimi prebehli a Ivana zistila, že Mariana sa nedokáže vymaniť zo starých vzorcov správania a tvrdohlavo odmieta akúkoľvek radu.

„Keby aspoň trošku prejavil záujem! On nie je schopný ani doktorom nič povedať. Keby chodil len k jednému, tak pochopím, že si môže myslieť, že o jeho zdravotnom stave niečo vie. Ale my chodíme z jedného miesta na druhé a v tých lekárskych záznamoch nie je všetko. A on tvrdohlavo mlčí! Včera mu skoro naordinovali zákrok, ktorý nemôže absolvovať, aby to neohrozilo jeho život. Neustále musím vyvolávať a zisťovať, čo sa vlastne v ordinácii deje, lebo on si ani nevie zapamätať, čo mu lekár povie. Totálne na to kašle!“ prudko odklepla cigaretu a nahnevane vyfúkla dym.  

Ivana vedela, že Mariana je veľmi šikovná v používaní byliniek a rôznych „babských“ receptov a keď už manželovi nezaberala klasická medicína, vždy mu vyvárala a pripravovala rôzne odvary, čaje a obklady, s ktorými úspešne nahradila lieky, ktoré na neho už nemali žiadny účinok. Bralo jej to veľa energie. Nedokázala si uvedomiť svoju jedinečnosť, pretože vďaky sa zo strany manžela nikdy nedočkala. Darmo videla dôkazy, ako sa mu rany zahojili, nedokázala sa z toho vôbec tešiť. Z jeho strany nebol ani minimálny záujem. O vďačnosti nehovoriac.

„Vieš, on iný nikdy nebude. Lebo to ani nevie.“ Ivana zmierlivo vyslovila slová a čakala na reakciu. V hlave jej bežali ďalšie slová: tak si ho naučila, bola si tu pre neho vždy a nikdy si v starostlivosti nepoľavila. Mal a má istotu, že jeho super manželka vždy nájde spôsob a riešenie. Úplne sa odovzdal do tvojej moci a bolo to samozrejme pohodlné.

„Nerozumiem ako môže byť taký ľahostajný!“ bolo cítiť, že ju znovu pohltila nervozita a bezradnosť. A to všetko prekryté obrovskou únavou.

„Ja len zopakujem, on iný byť nevie. Nie je to ľahostajnosť. To ako sa správa je presne on. A ty neustále bojuješ a očakávaš, že sa jeho prístup zmení a následne sa hneváš, že nič také sa nedeje....“

„... ja nielenže očakávam, ale už som mu to aj niekoľkokrát vykričala, že sa na neho vykašlem a nebudem mu už skákať okolo zadku. Jasne som mu povedala, že už nevládzem a že by si mal konečne uvedomiť, že ide o jeho život!“ prerušila Ivanu a mierne zvýšila hlas aj rýchlosť komunikácie.

„A vykašľala si sa?“ Ivana sa mierne pousmiala a dodala, „Nemusíš odpovedať. Viem, že nie. A rovnako to vie aj tvoj muž. Pozná ťa už roky a určite podobná výmena názorov prebehla medzi vami už viackrát a on presne vie, že za chvíľu budeš ďalej spoľahlivo fungovať, ako doposiaľ.“

Mariana pozrela na priateľku trošku podráždene. „Nemusíš byť sarkastická. Od malička som bola naučená sa o niekoho starať a nedokázala by som sa na nikoho vykašľať. Neviem sa zmeniť! Nedalo by mi to!“ zaujala bojový postoj, stoj-čo-stoj hájiť svoje nastavenie.

„Zmeniť na sebe nemusíš nič. Stačí, keď zmeníš svoj postoj k (podľa teba) nepríjemným veciam, ktorých sa nevieš zbaviť.“

„Zmeniť postoj?“ na okamih spozornela.

„No áno. Tvoj manžel je taký aký je. Ako som hovorila predtým, nevie byť iný a zároveň nemá záujem niečo meniť. Svojim spôsobom je takto spokojný, alebo aj keď ani nie celkom, tak vie, že má teba. Ženu, na ktorú sa vie spoľahnúť. Toto od teba dostával celý čas, na toto si ho naučila. Takže vychádzajme z toho, že po zmene túžiš iba ty. Viem, že sa nikdy nezmeníš a nenecháš ho napospas. Jediné riešenie je v prijatí. Skús prijať jeho povahu. To, že je taký aký je a ty sa podľa toho začni správať.“

„Akoby som ho mohla nechať tak!“

„Však práve! Už ťa vidím.“ Ivana sa zasmiala, „Po niekoľkých minútach, kedy by si sa rozhodla na neho vykašľať, už by si bola nervózna, už by ťa žrali mrle, vyčítala by si si a viem, že by si to vôbec nedala. Preto vravím, pre teba je jediným riešením prijatie celej situácie taká aká je. Keď prijmeš, že to inak nebude, ver, že sa riadne dokážeš upokojiť. Budeš presne vedieť, ako sa veci budú diať. Však to vieš aj teraz. Rozdiel medzi prijatím a tým čo žiješ, je v absencii chuti s tým neustále bojovať. Keď niečo prijmeš, prestaneš to súdiť a začneš byť praktická. Predstav si, že pri každej návšteve lekára s manželom budeš brať ako úplne normálne, si presne všetko osobne zistiť a overiť a budeš s tým v pohode, lebo prijmeš, že manžel nikdy podobné veci robiť nebude. Nebude ťa to rozčuľovať a následne oberať o energiu, lebo s tým budeš rátať a budeš vedieť, že to tak je! V tom je veľký rozdiel! Stratí sa dôvod k nervozite. Uvedomuješ si, že práve vnútorný hnev a bezmocnosť z teba robia takúto kôpku nešťastia?“

Mariana sa zamyslene pozerala kdesi mimo Ivaninej hlavy. Na tvári nemala žiadny výraz.

„Buď praktická. Pretože v konečnom dôsledku si do budúcna zjednodušíš prácu a uľahčíš si ju. Vieš ako to myslím?“ vyslovila rečnícku otázku a pokračovala, „Teraz si prácne  následne zisťuješ, čo sa u lekárov udialo a žerie ti to kopec energie a unavuje ťa to. Predchádzaj takýmto situáciám a s manželom k tým lekárom choďte spolu. Všetko im porozprávaj, povyzvedaj sa a hotovo. Následne nebudeš podráždená, keď ti muž nebude vedieť nič povedať. Ty už budeš všetko vedieť a budeš mať istotu, že lekár dostal všetky potrebné informácie. Čo ty na to?“

Mariana neustále o čomsi premýšľala a Ivana tušila, že celkom sa s jej slovami nestotožnila. Verila však, že niečo si z toho pre seba určite vyberie.

__________________

 

Ak už nedokážeme na svojich zvykoch nič zmeniť a pomaly z toho začíname šalieť, skúsme veci PRIJAŤ.

Prijatie je jedna z možností, ako prestať konečne so všetkým bojovať.

Chuť bojovať je úzko spojená s chronickou potrebou mať nad situáciami a ľuďmi neustálu kontrolu.

Nebudeme sa teraz hrabať v dôvodoch, prečo sú naše reakcie také aké sú. Viem, že viacerí z nás nechceme liezť do vnútra a zisťovať príčiny negatívnych postojov a prečo nás veci rozčuľujú. Fajn, na začiatku to nie je jednoduché a samozrejme chýba aj ochota robiť veci inak, ako to poznáme a načo sme si zvykli.

Preto, ak patríme medzi tých, ktorých množstvo situácií vyvádza z konceptu a vieme, že nedokážeme okolnosti vývoja situácií zmeniť, tak začnime PRIJATÍM.

Na druhej strane si skúsme uvedomiť, čo nám prináša neustále trápenie sa. V čom je to pre nás obohacujúce, akú pridanú hodnotu nám to prináša a čo tým vlastne riešime? Mne z toho vychádza iba jedno. Výsledkom podobného správanie je obohatenie nášho tela chorobami, pridaná hodnota spočíva v preplnenej hlave negatívnymi myšlienkami a nikdy s tým nič nevyriešime. Alebo sa mýlim?

Miriam z príbehu sa v tejto fáze života nevie nijako radikálne meniť, preto prvým krokom k tomu, aby sa vrátila trochu k vlastnej sile, je prijať osobnosť manžela takú aká je. Ak uzná, že on jej nerobí nič naschvál, že iný byť nevie, teda prijme jeho „negatívnu“ (podľa nej) stránku, postupne sa vytratia hnevlivé reakcie a nastúpi jej praktická stránka. Má ju silne vyvinutú a po fáze prijatia si konečne zjednoduší život.

Ak prežívate niečo podobné, alebo ste typ, ktorého kadečo prinúti negatívne reagovať, skúste to „zlé“ prijať presne tak, ako to je. Uverte, že to iné byť nemôže a prijmite to. Už len v tom pocite prijatia je veľká úľava. Skúste si ju navnímať.

Rovnako je to aj so sebaprijatím.

Záverom, ak sa niečo nemení, nevieme to vyriešiť, nedá sa to, tak to úplne jednoducho prijmime. Však aj tak na to nemáme dosah a nevieme čo s tým!

Časom možno začneme vnímať, že nás stále menej a menej vecí vyvádza „z konceptu“ a naše reakcie sú pokojné a praktické.

A tak nech sa deje.