Keď prijmeš, prestaneš súdiť a začneš byť praktický (príbeh)
zvuková nahrávka
„Ja už nevládzem!“ oči sa jej
naplnili slzami a pohľad uprela do sveta, ktorý vnímala iba ona. V ruke
držala šálku s nedopitou kávou. Ivana na ňu s porozumením hľadela a čakala,
čo bude pokračovať.
„Viac ako desať rokov nerobím
nič, len ho zachraňujem. Už aj jeho lekár povedal, že nebyť mňa, dávno by tu
nebol.“ Vrátila sa do prítomnosti a pozrela priamo Ivane do očí. „Na nič
nemám čas. Všetok ho venujem len jemu. Ja sama by som potrebovala ísť na
vyšetrenia a dať sa do poriadku. Ale kedy?“ Odložila šálku na stôl a siahla
po cigarete. Ruky sa jej jemne triasli, keď si ju vkladala do úst a pripálila.
Prvý hlboký nádych a následný výdych ju akoby trošku upokojili. Prižmúrila viečka
a bezradne vyslovila otázku: „Čo mám robiť? Ako to ďalej zvládať?“
Ivana ju poznala niekoľko rokov a poznala
jej starostlivú povahu. Od detstva sa vždy o niekoho starala. Najprv to
boli rodičia, deti, neskôr doopatrovala švagrovcov a teraz manžel. Pred
vyše desiatimi rokmi mu diagnostikovali rakovinu hrubého čreva a odvtedy sa
neustále celá jej starostlivosť točila okolo neho. Jemu samému ani veľmi
nezáležalo na tom, či bude žiť, alebo nie. Zvykol si, že existuje v jeho blízkosti
niekto, kto sa o všetko postará, zariadi a rozhodne, čo sa bude diať.
Nepotreboval ani štipku vlastnej ochoty pracovať na zlepšení zdravotného stavu.
Manželka jej mala za oboch nadostač. Doteraz.
„A čo by si chcela?“ nechcela jej
odpovedať na položené otázky, lebo vedela, že ich vlastne ani nechce počuť. Podobné
rozhovory už medzi nimi prebehli a Ivana zistila, že Mariana sa nedokáže
vymaniť zo starých vzorcov správania a tvrdohlavo odmieta akúkoľvek radu.
„Keby aspoň trošku prejavil
záujem! On nie je schopný ani doktorom nič povedať. Keby chodil len k jednému,
tak pochopím, že si môže myslieť, že o jeho zdravotnom stave niečo vie.
Ale my chodíme z jedného miesta na druhé a v tých lekárskych záznamoch
nie je všetko. A on tvrdohlavo mlčí! Včera mu skoro naordinovali zákrok,
ktorý nemôže absolvovať, aby to neohrozilo jeho život. Neustále musím vyvolávať
a zisťovať, čo sa vlastne v ordinácii deje, lebo on si ani nevie
zapamätať, čo mu lekár povie. Totálne na to kašle!“ prudko odklepla cigaretu a nahnevane
vyfúkla dym.
Ivana vedela, že Mariana je veľmi
šikovná v používaní byliniek a rôznych „babských“ receptov a keď
už manželovi nezaberala klasická medicína, vždy mu vyvárala a pripravovala
rôzne odvary, čaje a obklady, s ktorými úspešne nahradila lieky,
ktoré na neho už nemali žiadny účinok. Bralo jej to veľa energie. Nedokázala si
uvedomiť svoju jedinečnosť, pretože vďaky sa zo strany manžela nikdy nedočkala.
Darmo videla dôkazy, ako sa mu rany zahojili, nedokázala sa z toho vôbec tešiť.
Z jeho strany nebol ani minimálny záujem. O vďačnosti nehovoriac.
„Vieš, on iný nikdy nebude. Lebo
to ani nevie.“ Ivana zmierlivo vyslovila slová a čakala na reakciu. V hlave
jej bežali ďalšie slová: tak si ho naučila, bola si tu pre neho vždy a nikdy
si v starostlivosti nepoľavila. Mal a má istotu, že jeho super manželka
vždy nájde spôsob a riešenie. Úplne sa odovzdal do tvojej moci a bolo to
samozrejme pohodlné.
„Nerozumiem ako môže byť taký
ľahostajný!“ bolo cítiť, že ju znovu pohltila nervozita a bezradnosť. A to
všetko prekryté obrovskou únavou.
„Ja len zopakujem, on iný byť
nevie. Nie je to ľahostajnosť. To ako sa správa je presne on. A ty neustále
bojuješ a očakávaš, že sa jeho prístup zmení a následne sa hneváš, že
nič také sa nedeje....“
„... ja nielenže očakávam, ale už
som mu to aj niekoľkokrát vykričala, že sa na neho vykašlem a nebudem mu
už skákať okolo zadku. Jasne som mu povedala, že už nevládzem a že by si
mal konečne uvedomiť, že ide o jeho život!“ prerušila Ivanu a mierne zvýšila
hlas aj rýchlosť komunikácie.
„A vykašľala si sa?“ Ivana sa
mierne pousmiala a dodala, „Nemusíš odpovedať. Viem, že nie. A rovnako
to vie aj tvoj muž. Pozná ťa už roky a určite podobná výmena názorov
prebehla medzi vami už viackrát a on presne vie, že za chvíľu budeš ďalej
spoľahlivo fungovať, ako doposiaľ.“
Mariana pozrela na priateľku
trošku podráždene. „Nemusíš byť sarkastická. Od malička som bola naučená sa o niekoho
starať a nedokázala by som sa na nikoho vykašľať. Neviem sa zmeniť! Nedalo
by mi to!“ zaujala bojový postoj, stoj-čo-stoj hájiť svoje nastavenie.
„Zmeniť na sebe nemusíš nič.
Stačí, keď zmeníš svoj postoj k (podľa teba) nepríjemným veciam, ktorých sa nevieš zbaviť.“
„Zmeniť postoj?“ na okamih
spozornela.
„No áno. Tvoj manžel je taký aký
je. Ako som hovorila predtým, nevie byť iný a zároveň nemá záujem niečo
meniť. Svojim spôsobom je takto spokojný, alebo aj keď ani nie celkom, tak vie,
že má teba. Ženu, na ktorú sa vie spoľahnúť. Toto od teba dostával celý čas, na
toto si ho naučila. Takže vychádzajme z toho, že po zmene túžiš iba ty.
Viem, že sa nikdy nezmeníš a nenecháš ho napospas. Jediné riešenie je v prijatí.
Skús prijať jeho povahu. To, že je taký aký je a ty sa podľa toho začni správať.“
„Akoby som ho mohla nechať tak!“
„Však práve! Už ťa vidím.“ Ivana sa zasmiala,
„Po niekoľkých minútach, kedy by si sa rozhodla na neho vykašľať, už by si bola
nervózna, už by ťa žrali mrle, vyčítala by si si a viem, že by si to vôbec
nedala. Preto vravím, pre teba je jediným riešením prijatie celej situácie taká aká je. Keď prijmeš, že to inak nebude, ver, že sa riadne dokážeš upokojiť.
Budeš presne vedieť, ako sa veci budú diať. Však to vieš aj teraz. Rozdiel
medzi prijatím a tým čo žiješ, je v absencii chuti s tým neustále
bojovať. Keď niečo prijmeš, prestaneš to súdiť a začneš byť praktická.
Predstav si, že pri každej návšteve lekára s manželom budeš brať ako úplne normálne,
si presne všetko osobne zistiť a overiť a budeš s tým v pohode,
lebo prijmeš, že manžel nikdy podobné veci robiť nebude. Nebude ťa to rozčuľovať
a následne oberať o energiu, lebo s tým budeš rátať a budeš
vedieť, že to tak je! V tom je veľký rozdiel! Stratí sa dôvod k nervozite.
Uvedomuješ si, že práve vnútorný hnev a bezmocnosť z teba robia
takúto kôpku nešťastia?“
Mariana sa zamyslene pozerala
kdesi mimo Ivaninej hlavy. Na tvári nemala žiadny výraz.
„Buď praktická. Pretože v konečnom
dôsledku si do budúcna zjednodušíš prácu a uľahčíš si ju. Vieš ako to myslím?“ vyslovila
rečnícku otázku a pokračovala, „Teraz si prácne následne zisťuješ, čo sa u lekárov udialo
a žerie ti to kopec energie a unavuje ťa to. Predchádzaj takýmto
situáciám a s manželom k tým lekárom choďte spolu. Všetko im
porozprávaj, povyzvedaj sa a hotovo. Následne nebudeš podráždená, keď ti
muž nebude vedieť nič povedať. Ty už budeš všetko vedieť a budeš mať
istotu, že lekár dostal všetky potrebné informácie. Čo ty na to?“
Mariana neustále o čomsi premýšľala
a Ivana tušila, že celkom sa s jej slovami nestotožnila. Verila však,
že niečo si z toho pre seba určite vyberie.
__________________
Ak už nedokážeme na svojich
zvykoch nič zmeniť a pomaly z toho začíname šalieť, skúsme veci
PRIJAŤ.
Prijatie je jedna z možností,
ako prestať konečne so všetkým bojovať.
Chuť bojovať je úzko spojená s chronickou
potrebou mať nad situáciami a ľuďmi neustálu kontrolu.
Nebudeme sa teraz hrabať v dôvodoch,
prečo sú naše reakcie také aké sú. Viem, že viacerí z nás nechceme liezť
do vnútra a zisťovať príčiny negatívnych postojov a prečo nás veci
rozčuľujú. Fajn, na začiatku to nie je jednoduché a samozrejme chýba aj
ochota robiť veci inak, ako to poznáme a načo sme si zvykli.
Preto, ak patríme medzi tých,
ktorých množstvo situácií vyvádza z konceptu a vieme, že nedokážeme
okolnosti vývoja situácií zmeniť, tak začnime PRIJATÍM.
Na druhej strane si skúsme
uvedomiť, čo nám prináša neustále trápenie sa. V čom je to pre nás
obohacujúce, akú pridanú hodnotu nám to prináša a čo tým vlastne riešime? Mne z toho
vychádza iba jedno. Výsledkom podobného správanie je obohatenie nášho tela
chorobami, pridaná hodnota spočíva v preplnenej hlave negatívnymi
myšlienkami a nikdy s tým nič nevyriešime. Alebo sa mýlim?
Miriam z príbehu sa v tejto
fáze života nevie nijako radikálne meniť, preto prvým krokom k tomu, aby
sa vrátila trochu k vlastnej sile, je prijať osobnosť manžela takú aká je.
Ak uzná, že on jej nerobí nič naschvál, že iný byť nevie, teda prijme jeho „negatívnu“
(podľa nej) stránku, postupne sa vytratia hnevlivé reakcie a nastúpi jej
praktická stránka. Má ju silne vyvinutú a po fáze prijatia si konečne
zjednoduší život.
Ak prežívate niečo podobné, alebo
ste typ, ktorého kadečo prinúti negatívne reagovať, skúste to „zlé“ prijať presne
tak, ako to je. Uverte, že to iné byť nemôže a prijmite to. Už len v tom
pocite prijatia je veľká úľava. Skúste si ju navnímať.
Rovnako je to aj so sebaprijatím.
Záverom, ak sa niečo nemení,
nevieme to vyriešiť, nedá sa to, tak to úplne jednoducho prijmime. Však aj tak
na to nemáme dosah a nevieme čo s tým!
Časom možno začneme vnímať, že
nás stále menej a menej vecí vyvádza „z konceptu“ a naše reakcie sú
pokojné a praktické.
A tak nech sa deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára