Láskavé rady (zamyslenie)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/laskave-rady-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

„Ale takto by si to nemal robiť!“

„Jaaaa byť na tvojom mieste, nedovolil by som mu to!“

„No skúsil by mne niečo také povedať! Ten by videl!“

„Nooo, len mu to odpúšťaj a prehliadaj. Za chvíľu ti úplne prerastie cez hlavu!“

„Čo siii! Kto to kedy videl! Si totálne prišiel o rozum?“

„Radšej buď ticho. Neupozorňuj na seba. Je to určite múdrejšie.“

„Máš ty zdravý rozum? Keď teraz rázne nezakročíš, rozlúč sa so spokojným vzťahom!“

Tieto a podobné slová z nás vychádzajú v najlepšej viere „dobre“ poradiť.  Vďaka nazbieraným skúsenostiam, získaným vedomostiam, napozeraným reláciám so vzdelávacou tematikou, výchove a v neposlednom rade načítaniu z kolektívneho vedomia ľudstva, presne vieme ako sa to „má“ všetko žiť. Tak správne! Tak vhodne!

Už na prvý pohľad „vieme“ čo TEN DRUHÝ nerobí dobre. Pohoršujeme sa, ak si niekto dovolí vybočiť zo zaužívaného stereotypu a dovolí si robiť veci inak, správať sa inak a dokonca hovoriť inak!

Ak sme to my, čo žijeme „správne“ a „vhodne“, sme poslušní a vždy vieme čo je dobré vykonať a ako zareagovať, tak každá jedna „inakosť“ v nás naštartuje „kontrolóra“  a v hlave sa nám rozsvieti varujúca žiarovka, ktorá si do detailu posvieti na „chybu“ v správaní toho druhého.

A tak to je. Chceme aby všetci žili presne to čo vyznávame, uznávame, dodržujeme a chceme aby to tak mali všetci.,  Lebo! Ak sú odchýlky a niekto si žije čosi iné a DOKONCA je aj šťastný, tak naša hlava to prvoplánovo odmieta! Ako sa niečo také môže diať?

Zapnú sa špúšťače reakcií a ani nevieme ako, sme nahnevaní, pohoršení, znechutení a veľmi často pokračujeme vypúšťaním slov, ktoré ubližujú hlavne nám. Ako? Zameriavame pozornosť na veci, ktoré sa nás vôbec netýkajú. Súdime a vkladáme sa do riešenia, ktoré nám vôbec neprislúcha. Celý čas, ktorý venujeme tejto činnosti v nás prebiehajú rôzne emócie a v určitom okamihu zabudneme oddeliť náš život (naše pocity) od skutočnosti, že to čo rozoberáme nie je o nás. A „nedajbože!“ druhá strana nie je ochotná si nás vypočuť! Len vtedy začne emočná búrka v našom vnútri! A výsledok rozhovoru? Pri najlepšom sa s nechuťou postavíme a odídeme, ale horúcejšie hlavy sa môžu aj riadne pohádať a pár dní sa utápať v „spravodlivom“ hneve. Čo si teda vlastne robíme?

Máte to podobne?

Je úplne v poriadku sa vyjadriť v rámci rozhovoru, ako by sme reagovali v konkrétnom prípade. Povedať, ako veci vnímame, ako o nich premýšľame, čo si o tom myslíme. Takto funguje konštruktívna debata, z ktorej si môže ktokoľvek, čokoľvek zobrať bez  „dobre“ mienených doporučení, že tak by sa to malo a patrilo, a tak by sme to urobili my. A čo je úplne najdôležitejšie, nezapájať sa do toho emočne, aby sme nemíňali energiu na niečo, čo sa nás netýka. Po vyslovení názoru netrvať na výsledku, ktorý by sme chceli u toho druhého dosiahnuť. Je to vždy jeho voľba, čo bude a chce žiť.

Uvedomenie na záver.

Máme všetko v našich životoch stopercentne vyriešené?

___________

Alebo sa radšej venujeme hodnoteniu životov iných, len aby sme nevideli mierny chaos v tých našich?

Nebolo by pohodlnejšie životy druhých pozorovať? Možno nájdeme inšpiráciu na vylepšenie tých našich. Nezabúdajme, že naše okolie nám vždy zrkadlí to, čo máme v sebe ešte nedoladené. Preto reagujeme citlivo a občas nás to bytostne osloví. (Ak iba skonštatujeme, že rozumieme, čo ten druhý prežíva a pochopíme, že je to cesta, ktorú by mal absolvovať na ceste sebapoznania, tak mu neberieme silu to zvládnuť. V prípade požiadavky na náš uhol pohľadu ho poskytneme, ale to je všetko. Pretože vieme, že on sa môže iba inšpirovať a vždy je schopný si nájsť svoj vlastný spôsob na vyriešenie problému.)

A je to veľmi častá skúsenosť. Tí, čo najviac radia (hlavne nevyžiadané rady) sú práve tí, čo nezvládajú riešiť samých seba. Boja sa ponoriť do hľadania príčiny nedostatku spokojnosti s vlastným životom, lebo by mohli naraziť na čosi bolestivé, čo je ťažké odstrániť, alebo si pripustiť, že žijeme nie celkom to, čo by sme chceli (spoznať vlastné strachy nie je vždy ľahké).  Pohodlnejšie je riešiť tých druhých.

Ako ste na tom vy?

Pomáhate? Rozdávate dobre mienené rady? Čakáte, že budú vypočuté a aplikované? Nadávate, keď sa stretnete s odmietnutím? Pohoršujete sa, prečo sú tí okolo vás takí natvrdlí? Dokonca sa trápite, že poznáte riešenie a nechcú vás počúvať?

Ak na otázky bola odpoveď väčšinou pozitívna, to nemusí samozrejme znamenať, že ten náš život je zlý, nešťastný alebo že v ňom nie sme spokojní. Máme však v sebe silný program radiť, riadiť, zasahovať, kontrolovať. Tyranizujeme okolie, hoci nám sa zdá, že to robíme z najväčšej dobroty nášho srdca. 

Nikomu nič zlé nechceme!

Skúsme raz pri tejto „bohumilej“ činnosti zároveň sledovať pohľady ľudí, ktorým rady dávame. Ich správanie, výrazy, slová. Dokonca my citlivejší, môžeme naciťovať energiu, ktorú nám vysielajú. Je to príjemné? Cítime záujem? Dokonca vďaku? Počujeme slová nadšenia, ako sa im uľavilo? Ako pochopili, čo môžu robiť inak?

Alebo je to celkom naopak?

Sklopené oči, poklepkávanie prstami na stole, nepokojné sedenie, „mrle v zadku“, napäté pery a hlavne rozpačité ticho  alebo naopak neustále odmietanie a tvrdenie, že toto všetko už vyskúšali.

Buďme vnímaví a pri prvých náznakoch nezáujmu radšej zmeňme tému. Uľavíme sebe a hlavne toho druhého nenútime do niečoho, čo mu nie je príjemné. Keď príde  správny čas a bude pripravený práve tú našu radu prijať, verte, že sa príležitosť poradiť vráti.

Ale to by sme sa museli vzdať svojej vlastnej dôležitosti a potreby dokazovať svetu, že MY to vieme najsprávnejšie. A zaklincujeme to občas aj slovami: „Ja nie som necitlivý, ľahostajný človek. Mne na ľuďoch záleží! Nemôžem iba tak stáť a nepomôcť!“

A čo ak je to všetko trošku inak?