Prečo? (zamyslenie)


zvuková nahrávka


„Prečo to nikdy neurobíš?“

„Prečo to tam vždy dávaš?“

„Prečo to vyzerá takto, keď som ti radila niečo úplne iné?“

„Prečo to nikdy neodložíš na miesto?“

„Prečo  vždy meškáš?“

„Prečo musíš vždy do všetkého pchať svoj nos?“

„Prečo mi nikdy nepovieš, že sa to už minulo? Mohla som to kúpiť!“

„Prečo vždy robíš veci podľa seba? No pozri ako to stále dopadne!“

„Prečo ma to u teba neprekvapuje?“

„Prečo vždy robíš tieto hlúposti?“

„Prečo si zase nezložil wc dosku?“

Ako vám zneli otázky? Akú energiu z nich načítate? Aký pocit sa vám rozlieva po tele?

My ako prijímatelia podobne formulovaných otázok, by sme častokrát zdroj nepríjemných slov najradšej okríkli, odvrkli, alebo vyslovili niečo šťavnaté. Záleží, kto sa pod tým zdrojom skrýva.  Ak je to rodič, nastúpi rýchle potlačenie prvej reakcie. Predsa len máme rešpekt k autoritám. Podobne by sme možno reagovali keby tým zdrojom bol šéf, alebo dominantný partner. Všetko čo z nás nevyšlo, znovu pekne ukladáme niekam do seba. Či už na úroveň energetických tiel, alebo aj fyzického. Ututlávame hnev, nie sme schopní brániť sa, lebo máme strach sa prejaviť a obhájiť svoj postoj

Ak nemáme strach, sme vznetliví a necháme, aby jedovatosť obsiahnutá v otázkach na nás mala vplyv, tak okamžite zahájime protiútok a kvalitná hádka je na svete.

Ten, kto podobný typ otázok používa často, si asi neuvedomuje, ako prijímateľa takýmto spôsobom doslova „hecuje“ k akcii. (Samozrejme je ale dosť takých, ktorí presne vedia, čo podobnou rétorikou plánujú dosiahnuť.) Väčšinou „podpichovači“ nekontrolujú výber slov, lebo sa práve nachádzajú v zúrivosti, podráždenosti, nespokojnosti a inak to zo seba vydať nevedia. Na druhej strane tým, že sa sami takto chovajú, tak v prípade, že sa situácia otočí a oni sú prijímateľmi podobných otázok, hneď sa im v podvedomí prehrá program, ako sa oni sami správajú a hlavne čo cítia, keď podobnými slovami útočia.

Mnohokrát sa môže stať, že použijeme slovíčka „prečo“, „vždy“ a „nikdy“ a nie sme skutočne nahnevaní, teda nie je tam až tak vysoký stupeň nevôle, ale je to vlastne jedno. Efekt je väčšinou rovnaký. Naše okolie je na nás zvyknuté a aj oni si nás samozrejme „zaškatuľkujú“ a presne vedia, kedy sa takto správame a okamžite to prijímajú ako útok. No a samozrejme, začnú sa brániť. Či už hlasným protestom a hádkou, alebo pochovaním nevypusteného hnevu.

Skrátka, celé zle.

___________

Týmto zamyslením by som rada upozornila na zlozvyky, ktoré si neuvedomujeme a dokážu nám na pár hodín pokaziť náladu.

Začínať otázku slovíčkom „prečo“ okamžite donútime toho druhého brániť sa.  A keď to ešte priklincujeme slovíčkami „nikdy a vždy“, tak verme tomu, že sme práve niekoho urazili, ponížili, znevážili a všetko dobré, čo doposiaľ vykonal, všetko čo sa mu podarilo, úplne zmätieme zo stola.

A páčilo by sa to aj nám osobne?

Ak sme k sebe úprimní, tak určite nie. Neexistuje jediný človek, ktorý by „vždy a nikdy“ niečo robil/nerobil. Pretože ak to tak je, tak problém máme my! Z akého dôvodu? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Neprijali sme túto osobu presne takú aká je! Nútime ju do niečoho, čo nie je pre ňu bytostne prirodzené, ale snažíme sa ju zmeniť na vlastný obraz. Podobnými útočnými otázkami ich k tej zmene nikdy neprivedieme, len zbytočne vyhrocujeme situácie a nič pekného na konci nedosiahneme. Nominovali sme sa do pozície boha (asi zlé prirovnanie, lebo ten by nám to nikdy neurobil) a vyčítame tomu druhému niečo, čo nikdy jeho vlastnosťou nebolo, a tak to vyzerá, že ani nebude.

Skúsme si v hlavách prejsť spôsob, ako hovoríme napríklad s našimi deťmi, partnermi, podriadenými. Koľkokrát sa podobnej „neresti“ dopúšťame? A zároveň si skontrolujme aj vnútorné pocity, čo práve v tom čase cítime. Určite to nebude nič príjemné. Však?

A znovu sa opýtam. Komu tým najviac škodíme? Nechceli by sme radšej žiť v príjemných pocitoch? Baví nás neustále pokračovať v nevedomom prežívaní každodenných dni? Nechceme si už konečne dať pohov?

Ak sa niečo udeje a máme tu potrebu zistiť, čo bolo príčinou, vydolujme v hlavičkách iné slovíčka. Slovenčina nie je až tak chudobná na výber výrazových prostriedkov. Kým sa zamestnáme pátraním, verte, že hnev, ktorý nás na chvíľu pochytí a chuť podpichovať sa určite zmiernia. Nebudeme potom takí nebezpeční pre okolie (v konečnom dôsledku ani sami pre seba) a nebudeme musieť čeliť dusnej atmosfére. Možno s prekvapením zistíme, že dokážeme byť súcitní a tolerantní a vo výsledku budeme mať príjemné pocity. To čo sa na začiatku javilo ako riadna búrka, sa pomaly zmení na neškodný vánok.

A takto sa to ľahko môže diať.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Miláčik... zlato... počuješ?

Riešim, riešiš, riešite...

Tak ako to vlastne je?