Prečo? (zamyslenie)
„Prečo to nikdy neurobíš?“
„Prečo to tam vždy dávaš?“
„Prečo to vyzerá takto, keď som ti radila niečo úplne iné?“
„Prečo to nikdy neodložíš na miesto?“
„Prečo vždy meškáš?“
„Prečo musíš vždy do všetkého pchať svoj nos?“
„Prečo mi nikdy nepovieš, že sa to už minulo? Mohla som to
kúpiť!“
„Prečo vždy robíš veci podľa seba? No pozri ako to stále dopadne!“
„Prečo ma to u teba neprekvapuje?“
„Prečo vždy robíš tieto hlúposti?“
„Prečo si zase nezložil wc dosku?“
Ako vám zneli otázky? Akú energiu z nich načítate? Aký
pocit sa vám rozlieva po tele?
My ako prijímatelia podobne
formulovaných otázok, by sme častokrát zdroj nepríjemných slov najradšej
okríkli, odvrkli, alebo vyslovili niečo šťavnaté. Záleží, kto sa pod tým zdrojom
skrýva. Ak je to rodič, nastúpi rýchle
potlačenie prvej reakcie. Predsa len máme rešpekt k autoritám. Podobne by
sme možno reagovali keby tým zdrojom bol šéf, alebo dominantný partner. Všetko
čo z nás nevyšlo, znovu pekne ukladáme niekam do seba. Či už na úroveň
energetických tiel, alebo aj fyzického. Ututlávame hnev, nie sme schopní brániť
sa, lebo máme strach sa prejaviť a obhájiť svoj postoj
Ak nemáme strach, sme vznetliví a necháme,
aby jedovatosť obsiahnutá v otázkach na nás mala vplyv, tak okamžite
zahájime protiútok a kvalitná hádka je na svete.
Ten, kto podobný typ otázok
používa často, si asi neuvedomuje, ako prijímateľa takýmto spôsobom doslova „hecuje“
k akcii. (Samozrejme je ale dosť takých, ktorí presne vedia, čo podobnou
rétorikou plánujú dosiahnuť.) Väčšinou „podpichovači“ nekontrolujú výber slov,
lebo sa práve nachádzajú v zúrivosti, podráždenosti, nespokojnosti a inak
to zo seba vydať nevedia. Na druhej strane tým, že sa sami takto chovajú, tak v prípade,
že sa situácia otočí a oni sú prijímateľmi podobných otázok, hneď sa im v podvedomí
prehrá program, ako sa oni sami správajú a hlavne čo cítia, keď podobnými
slovami útočia.
Mnohokrát sa môže stať, že
použijeme slovíčka „prečo“, „vždy“ a „nikdy“ a nie sme skutočne nahnevaní,
teda nie je tam až tak vysoký stupeň nevôle, ale je to vlastne jedno. Efekt je
väčšinou rovnaký. Naše okolie je na nás zvyknuté a aj oni si nás
samozrejme „zaškatuľkujú“ a presne vedia, kedy sa takto správame a okamžite
to prijímajú ako útok. No a samozrejme, začnú sa brániť. Či už hlasným
protestom a hádkou, alebo pochovaním nevypusteného hnevu.
Skrátka, celé zle.
___________
Týmto zamyslením by som rada
upozornila na zlozvyky, ktoré si neuvedomujeme a dokážu nám na pár hodín
pokaziť náladu.
Začínať otázku slovíčkom „prečo“
okamžite donútime toho druhého brániť sa. A keď to ešte priklincujeme slovíčkami „nikdy
a vždy“, tak verme tomu, že sme práve niekoho urazili, ponížili, znevážili
a všetko dobré, čo doposiaľ vykonal, všetko čo sa mu podarilo, úplne zmätieme
zo stola.
A páčilo by sa to aj nám
osobne?
Ak sme k sebe úprimní, tak určite
nie. Neexistuje jediný človek, ktorý by „vždy a nikdy“ niečo
robil/nerobil. Pretože ak to tak je, tak problém máme my! Z akého dôvodu?
Odpoveď je veľmi jednoduchá. Neprijali sme túto osobu presne takú aká je! Nútime
ju do niečoho, čo nie je pre ňu bytostne prirodzené, ale snažíme sa ju zmeniť
na vlastný obraz. Podobnými útočnými otázkami ich k tej zmene nikdy
neprivedieme, len zbytočne vyhrocujeme situácie a nič pekného na konci
nedosiahneme. Nominovali sme sa do pozície boha (asi zlé prirovnanie, lebo ten
by nám to nikdy neurobil) a vyčítame tomu druhému niečo, čo nikdy jeho
vlastnosťou nebolo, a tak to vyzerá, že ani nebude.
Skúsme si v hlavách prejsť
spôsob, ako hovoríme napríklad s našimi deťmi, partnermi, podriadenými.
Koľkokrát sa podobnej „neresti“ dopúšťame? A zároveň si skontrolujme aj vnútorné
pocity, čo práve v tom čase cítime. Určite to nebude nič príjemné. Však?
A znovu sa opýtam. Komu tým
najviac škodíme? Nechceli by sme radšej žiť v príjemných pocitoch? Baví
nás neustále pokračovať v nevedomom prežívaní každodenných dni? Nechceme
si už konečne dať pohov?
Ak sa niečo udeje a máme tu
potrebu zistiť, čo bolo príčinou, vydolujme v hlavičkách iné slovíčka.
Slovenčina nie je až tak chudobná na výber výrazových prostriedkov. Kým sa
zamestnáme pátraním, verte, že hnev, ktorý nás na chvíľu pochytí a chuť podpichovať
sa určite zmiernia. Nebudeme potom takí nebezpeční pre okolie (v konečnom
dôsledku ani sami pre seba) a nebudeme musieť čeliť dusnej atmosfére. Možno
s prekvapením zistíme, že dokážeme byť súcitní a tolerantní a vo
výsledku budeme mať príjemné pocity. To čo sa na začiatku javilo ako riadna
búrka, sa pomaly zmení na neškodný vánok.
A takto sa to ľahko môže
diať.
Komentáre
Zverejnenie komentára