Štyri uvedomenia (príbeh)

zvuková nahrávka

„No povedz mi, ako mám s takými zaspatými, neschopnými primitívmi robiť! Nič neurobia poriadne! Vôbec nedokážu ten svoj zakrpatený mozog používať!“ vychrlil na manželku prúd zúfalých slov a sťažka dosadol na stoličku. Rázne položil šiltovku na kraj stola a ruka mu zamierila k lyžici. Čakala ho pariaca polievka. Bola sezóna, a tak práce na stavbách bolo neúrekom. Dennodenne počúvala jeho náreky, nadávky a hromženia. Naučila sa nereagovať, kým nezjedol prvý chod. Brala vyslovené slová ako rečnícke otázky. Presne vedela, ako bude ďalej pokračovať. Kým mu naložila druhé jedlo, on už mal väčšinou polievku vychlípanú. Nebolo tomu inak ani teraz.

„Ale keď meškám s výplatou čo i len jeden deň, to by si mala vidieť ako odrazu poznajú zákony a vykrikujú načo všetko majú právo!“ Príbor zobral do oboch rúk a postavil ho hranou na stôl. „Nemám už na to celé pokašľané podnikanie chuť!“ Sadla si oproti a pomaly dojedala čo nestihla, kým sa vrátil manžel domov. Hlavou bol v práci a v problémoch, ktoré sa mu neustále kopili. Jedlu venoval iba toľko pozornosti, aby  správne trafil  vidličkou do úst. S posledným hltom si konečne reálne uvedomil kde sa nachádza a kto sedí spolu s ním pri stole. Beznádej a hnev ho neprechádzali a niekam ich namieriť musel.

„To mi nič na to nepovieš? Už ťa unavujem?“ sarkastický skoro nenávistne vyslovil. „Tváriš sa, akoby sa ťa to netýkalo! Jasné, ty si máš svoju istú prácičku a nemusíš riešiť drbnutých zamestnancov!“

Podobným invektívam bola vystavovaná často a nedokázala si na nich zvyknúť. Všetko čo vyslovil v hneve sa jej bytostne dotýkalo a cítila sa hlboko ranená. Nebol spravodlivý. Z jednej strany mu rozumela, ale nedokázala pochopiť, prečo jej musí ubližovať. Sama roky podnikala. Mala pár zamestnancov a vedela, aká namáhavá je s nimi práca. Snažila sa vysvetľovať, radiť mu, ale nikdy ju nepočúval. Napokon prestala reagovať, len si ho trpezlivo vypočula. Ale na ponižovanie si nedokázala zvyknúť. Bodalo ju to do srdca. Dokázala veľa toho vydržať, ale boli dni, kedy sa začala brániť a napokon sa riadne pohádali. Miloval kričať, hlasno prejavovať názor, keď sa mu postoj druhého nepáčil. Krik ju fyzicky ubíjal.

„Neviem čo chceš odo mňa ešte počuť. Už som ti párkrát povedala, že si musíš uvedomiť, že múdry, samostatne mysliaci človek bude radšej podnikať sám. Taký sa u teba nezamestná. Nauč sa pracovať s tým čo máš.“ Nedala najavo pocit urazenosti.

„Tie tvoje múdrosti! Však oni nič nepochopia! Sú to chodiaci dementi! Môžem im ja vysvetľovať, stále niečo pokazia! Zbytočne sa nám práca naťahuje a nestíhame termíny. Keď tam nie som, tak viem, že neurobia veci tak, ako majú.“ Prudko siahol po šiltovke, odsunul rázne stoličku a zamieril k drezu po pohár s vodou.

„Načo sa ma potom pýtaš? Čokoľvek ti poviem, vždy reaguješ takto,“ hovorila viac menej pre seba, ale dostatočne hlasno nato, aby slová počul, „kde sú tie časy, keď si týmito nervovými záchvatmi trpel iba výnimočne a trvalo to len krátko?“ Oprel sa chrbtom o drez. Zaregistrovala jeho záujem a pokračovala: „Nielenže si kazíš život v práci, ale úplne ničíš aj náš vzťah. Čo myslíš, ako dlho vydržíme? Dokedy nás to bude ešte baviť žiť v neustálom napätí? Neprijímaš žiadny iný názor iba ten svoj. Nepočúvaš, ak sa ti snažím poskytnúť iný uhol pohľadu na situácie a aj iné možné riešenia. Nechceš na sebe nič zmeniť! Prečo si myslíš, že sa potom niečo zmení okolo teba?“ Dovolila si priamo pozrieť do jeho očí.  Mal ich jemne privreté. Duchom bol buď na stavenisku, alebo prehodnocoval otázky, ktoré počul.

______________

 Myslím, že podobné situácie v podnikateľských rodinách a v rodinách, kde niekto niekomu „šéfuje“ asi nie sú raritou. Negatívna energia, ktorá vznikne z vlastnej neschopnosti a pocitu nezdaru sa niekam musí uložiť. Buď si to človek ukladá do vlastného tela, alebo to vyfľusne na niekoho druhého. No a bohužiaľ najčastejšie to zamieri na najbližšiu osobu.

Obaja, manžel aj manželka, sú zodpovední zato, čo prežívajú. Ak jeden z nich neustále ustupuje, nepostaví sa za seba a nepovie ako to v sebe má, tak si len bude do seba negativitu ukladať a časom sa to určite začne prejavovať „príchodom“ diagnóz.

Poďme si ich trošku rozobrať.

Manžel – podnikateľ - má na pleciach veľkú zodpovednosť za kvalitu prác, ktoré odovzdáva odberateľom. Samozrejme je nutné zamestnávať ľudí, ktorí mu to pomôžu dosiahnuť. Komu najviac záleží na výsledku? Logická odpoveď - majiteľovi firmy.  Nestačí však túžiť po kvalite výkonov, ale nevyhnutnosťou je uvedomiť si s akým „materiálom“ pracuje. Pod tým materiálom teraz myslím zamestnancov, ktorých zapája do vlastných cieľov a túžob. Takže čo následne musí podnikateľ urobiť? Venovať sa pracovníkom.

Prvé základné uvedomenie: Nikdy nič nepredpokladaj, vždy všetko preveruj!

Vychádzajme z toho, že podnikateľ má jasnú predstavu, ako sa majú konkrétne práce vykonávať. Ak chce, aby to pochopili aj „jeho“ ľudia, tak im to musí podrobne vysvetliť. Všetko! Do najpodrobnejšej maličkosti. Overiť si, či všetkému porozumeli a ak nie, tak vysvetliť ešte raz. Vychádzajme z toho, že podnikateľ má vysokú úroveň logického myslenia, takže vie predpokladať, čo by sa cestou mohlo vyskytnúť a aj na toto upozorniť. Nenechať nič na náhodu a nepredpokladať, že tí druhí sa sami od seba dovtípia, ako by sa mali prípadné problémy vyriešiť. Oni tam od toho nie sú. Na druhej strane, keď sme ich správne zaškolili, až následne po tomto procese ich môžeme brať na zodpovednosť, ak sa tak neudeje. (Vždy sa nájdu ľudia, ktorí aj po všetkých týchto opatreniach nebudú chcieť pracovať poriadne, tak sa s nimi skrátka rozlúčme. Majme však jasno v tom, že z našej strany sme urobili všetko.)

Druhé, veľmi dôležité uvedomenie: Nenálepkovať zamestnancov!

Čo tým myslím? Ak budeme neustále o druhých hovoriť, že sú hlúpi, neschopní, dementi a pod., čo myslíte, ako sa nám budú prezentovať v našej realite? No presne tak! Hlúpo, neschopne a dementne! Nič iné od nich neočakávame, a preto tam nie je dôvod, aby inými boli. Oni keby aj náhodou niečo urobili dobre, aj tak nás nepresvedčia, že sa zmenili, alebo si akosi vylepšili svoje schopnosti. Máme ich „zaškatuľkovaných“ a veľmi ťažko niečo na svojom názore vieme zmeniť. Budeme to považovať doslova za chvíľkový úlet, omyl, teda niečo, čo sa už nebude opakovať. A znovu budeme mať pravdu. Čo očakávame, to dostávame. Možno si niekto z vás povie, že už ste to skúšali, ale predsa sa vám potvrdilo, že sú aj napriek všetkému neschopní. Lenže vy ste tomu v skutočnosti vôbec neuverili! Práve ste vyslovili, že sa vám potvrdilo, že sú takí, ako ste ich nazvali. No jasné! Škatuľku ste len pootvorili, ale človeka v nej nechali!

Tretie, nemenej vážne uvedomenie: Kričať, ponižovať, ubližovať! Totálny zákaz!

Všetci sme jedineční. Sme takí akí sme. Iní, práve v tomto okamihu tu a teraz, byť nevieme. Platí to pre každého, či už majiteľa – podnikateľa, alebo zamestnanca. Všetci robíme všetko najlepšie ako vieme. Ak si toto uvedomíme, veľmi rýchlo pochopíme, že je veľmi nespravodlivé na niekoho nepekne nadávať, ponižovať ho a kričať. Prečo? Že je presne taký ako je? A hlavne netuší, že je niečo v neporiadku? Lebo my sme nespokojní a vyhodnotíme, že tú nespokojnosť nám spôsobil niekto mimo nás! Za všetky pocity a emócie, ktoré prežívame, sme si zodpovední my sami! To bude bohužiaľ platiť vždy! Darmo si to možno teraz vyhodnocujete ako úplný blud. (Ak áno, je to tiež v poriadku. Nie je mojim úmyslom niečo na vás meniť a hlavne presviedčať vás, že je to presne takto. Ponúkam vám len svoj uhol pohľadu. Vždy si však skúste skontrolovať, či ste vo svojom živote pokojní a spokojní. Ak je to tak, tak na sebe nemente nič. Bolo by to násilie a z toho by ste už v dobrých pocitoch neboli. Ale úprimne? Ak odovzdávame zodpovednosť svojmu okoliu za svoje pocity, tak v tých dobrých pocitoch asi často nebudeme.)

Spomínate si, ako ste sa cítili, keď na vás niekto naposledy kričal, nadával vám, alebo ste sa po jeho slovách cítili ublížení, lebo ste jeho správanie vyhodnotili ako nespravodlivé? Bolo to príjemné? Preto aj vy kričíte, nadávate a ubližujete, aby ste dali druhému zažiť to, čo vám samému bolo nepríjemné? „Aký požičaj, taký vrátiš?“ Máte zo seba dobrý pocit?

Štvrté uvedomenie: Majme radi ľudí, ktorí s nami tvoria našu realitu!

Byť v láske s ľuďmi nás privedie iba k jednému. Budeme mať obrovské porozumenie, súciť a schopnosť vyžarovať túto energiu do prostredia. A to už všetci vieme, že v príjemnej energii, v očakávaní dobrých výsledkov a viere, že všetko je tu pre nás aby nám pomohlo, tak sa situácie nemôžu skončiť inak, iba zdarom. Každý jeden, vážne sa tváriaci problém sa napokon stane výzvou, ktorú dokážeme prekonať v ľahkosti a hlavne v pokoji.

A čo sa týka manželky?

Pre ňu sú všetky štyri uvedomenia rovnako aktuálne. Navyše, vo vzťahoch si najrýchlejšie vieme overiť svoje „spúšťače“ a ak máme vôľu a chuť, vieme sa dopátrať, prečo reagujeme negatívne na situácie, ktoré sa nám v rodine dejú. A hlavne, prečo dovolíme, aby sme ich zažívali!

Zo srdca nám všetkým prajem, aby sme uvedomili, že naše každodenné pocity súvisia iba s nami. Ak odmietame prevziať zodpovednosť za túto skutočnosť, neustále sa budeme vo víre života kyvotať ako bezbranná loďka v búrkových vlnách. Potom sa nečudujme, že nás často bude bolieť hlava, nebudeme cítiť pevnú pôdu pod nohami, bude sa nám dvíhať žalúdok a budeme musieť vynakladať neúmerne veľkú snahu na udržanie sa na palube.

A stačí len málo. Konečne sa chytiť kormidla.

A tak nech sa deje.