Normálni ľudia takto nereagujú! (príbeh)

Čo je normálne?

Môže byť, že to čo si myslíme, že je normálne, môže byť práve jeho opakom?

Pre koho čo a kto je normálny?

Prečo? V čom je rozdiel?

Keď niečo akceptujeme, že je normálne, tak aj naša odozva v tele je v pohode. Prijali sme to tak. Nie je potrebné bojovať a niečo riešiť. Ale ak niečo definujeme ako nenormálne, už sa tam trepú pocity a chuť zmeniť to na normálnosť. Čiže znovu ideme niečo riešiť a bojovať.

Namiesto týchto dvoch činností by nebolo vhodnejšie sa starať o naše pocity a vnútorný pokoj? A následne zistiť, čo sme preto ochotní urobiť?

zvuková nahrávka

Sedela na gauči, v ruke kniha. Obsah ju prestal zaujímať a myseľ jej zahltili posledné slová, ktoré počula od manžela.

„Dohodol som sa s Petrom, že mi kúpi skúter a keď prídu peniaze z dedičského konania, tak sa s ním vyrovnám.“

Manžel nikdy nemal záujem riešiť finančné problémy. Počas tridsiatich rokov manželstva bola táto ťarcha hodená na manželku. Nechal ju nech si s peniazmi gazduje ako najlepšie vie. Vedel, že sa na ňu môže spoľahnúť. Nemali ničoho nedostatok. Mal však obrovskú, doslova neresť. Miloval hračky. Ona im hovorila hračky pre dospelých . Najnovší typ kamery, prehrávača, navigačných systémov, bicyklov, skútrov. Dovtedy jej obhrýzal uši, kým mu to napokon nekúpila. Kým obaja pracovali, s peniazmi neboli problémy. On sa však pred desiatimi rokmi stal invalidom a už s a k žiadnej práci nedostal. Ona pred dvomi rokmi ukončila riadny pracovný proces a pokúšala sa ako živnostník zarobiť nejakú tú korunku. Našťastie sa presťahovali na vidiek, a tak náklady na bežný chod domácnosti sa riadne zredukovali. Pri najväčšej skromnosti im jeho invalidka a jej nepravidelný príjem vystačili. Márne dúfala, že ho jeho „sny“ a túžby opustia. No neopustili. Pred niekoľkými mesiacmi si vymyslel, že si musí zadovážiť skúter. Bolo to presne v čase, keď sa dozvedel, že majú získať finančný obnos z dedičstva. Potešila sa, že sa im vytvorí aká-taká rezerva do ďalších dní a nebude si musieť lámať hlavu ako vyžiť.

Informácia, ktorú jej medzi rečou oznámil, ju na chvíľu vyviedla z konceptu. Telom jej prešla horúčava, v hlave sa rozbúchal tep. On nie je normálny! Úplne má u prdele, že už nežijeme z takých príjmov ako pred rokmi! Toľká sebeckosť! Ide mi riadne na nervy! Zatvorila knihu a pohľad jej padol na manžela, ktorý práve hľadal niečo zaujímavé v televízore. Bolo veľmi málo vecí, ktoré ju dostávali do vývrtky, ale manželovi sa to predsa len občas podarilo. Ako mu to mám vysvetliť, že je nezodpovedný? Vyšla na verandu a začala sa prechádzať. Nával hnevu ju už prešiel. No nič. Musím mu to povedať rázne, aby to ten chmuľo môj konečne pochopil! Pousmiala sa a vrátila sa do obývačky.

Postavila sa na koniec gauča, kde ležal manžel.

„To ty si vážne myslíš, že nie je v našom živote nič potrebnejšie ako ten posratý skúter?“, hlas nabral na intenzite. „Dokedy chceš žiť takýto nezodpovedný život? Na účte máme len o niečo viac, ako je cena skútra a ty si ochotný všetko minúť na takúto debilitu! Uvedomuješ si, že už nemáme taký príjem ako kedysi? Tie peniaze, ktoré dostaneme musíme hneď minúť? Vôbec neuvažuješ nad tým, čo bude s nami o niekoľko mesiacov? Hovorí ti niečo rezerva? Viem, že som ťa nenaučila sa zapájať do finančných vecí, ale nie si decko! Trošku zodpovednosti! Dokedy si myslíš, že ma bude baviť všetko riešiť iba ja sama!?“ Hoci hovorila rýchlejšie a hlasnejšie, vedela, že vnútorne tam chýba energetická podpora hnevu. Nerozbúšilo sa jej srdce, nestrácala videnie, ani ruky sa jej netriasli. Popísané symptómy mávala kedysi, keď sa dokázala do krvi s niekým pohádať. Nezmyselne jej prišlo smiešne.

„Dobre! Dobre! Vykašlime sa na to. Nič nechcem. Nechaj si tie peniaze!“ Reagoval ublížene, tvár mu mierne sčervenela. Ty nikdy nedospeješ, prebehlo jej mysľou. Hovoril ako dieťa, ktorému rodič odmieta splniť požiadavky. Už len chýbala trucovite zošpúlená pera a obraz by bol dokonalý.

„To je aká reakcia? Ty si fakt neuvedomuješ, čo ti tu teraz vysvetľujem?“, jej hlas už nebol hlasitý, ani rýchly, skôr tam bolo cítiť pobavenie.

„Vravím, že kašli na to! Ja nič nemusím mať! Nechaj si tie peniaze!“ Pred rokmi by ju podobné slová nahnevali a prinútili k agresívnej reakcii. Práve týmto spôsobom ju dokázal priviezť k výčitkám svedomia a napokon vždy poľavila. Samozrejme pred tým sa vždy riadne pohádali. Snažila sa mu cez hádku argumentovať, že jeho zmýšľanie je nedospelé, nezodpovedné a povrchné. Dourážala ho a ponížila nelichotivými prívlastkami. Teraz na nič podobné chuť nemala.

Videla, že je nepokojný a tvár stále ostávala viac červená. Nechala ho tak a vrátila sa na verandu. Hneď ako zavrela dvere sa pousmiala. No, mám to za sebou. Povedala som si, čo som chcela. Znovu ju zalial pocit pobavenia. Jemne sa usmiala. Snáď mu to dôjde.

Ani nie po pol hodine vyšiel za ňou na verandu. Zapálil si cigaretu. Tváril sa, že ju nevidí. Vyfukoval veľké oblaky dymu a kamsi uprene pozeral. Stála neďaleko, ruky založené na prsiach a pozorovala ho s úsmevom na tvári. Necítila žiadny hnev.

„Bavíš sa dobre?“, zaskočil ju podráždenou otázkou. Vôbec si nevšimla, že sa obrátil a pozerá na ňu.

„Normálni ľudia sa v podobnej situácii riadne naštvú a majú nervy! A pozri sa na seba! Prečo sa usmievaš!? Iba ma zbytočne irituješ!“ Vyzeralo to, že sa práve teraz riadne rozohnil.

Nemohla si pomôcť. Nahlas sa zasmiala.

„Vyzerá to tak, že ja asi normálna nie som.“

___________

Možno ste niečo podobné kedysi zažili.

Možno máte partnera, ktorý sa o nič nestará a užíva si vaše „majstrovstvo“. Vašu schopnosť všetko zariadiť.

Možno je to človek, ktorý ostal vo fáze dieťaťa a všetku zodpovednosť preniesol na partnera. Rovnako ako v čase detstva, keď sa o všetko starali rodičia.

Opomenieme fakt, že spôsob ako v manželstve fungujeme, si rokmi nastavujeme podľa toho, čo sami chceme, ako si to predstavujeme, čo dovolíme, čo akceptujeme. Manželka, evidentne dominantný typ človeka, ktorá má rada všetko pod kontrolou, bola roky spokojná, že môže mať nad všetkým dohľad a hlavne rozhodujúce slovo. Manžel netúžiaci po kontrole, iba po komforte, sa rovnako podvolil štýlu ich fungovania. My sa však rokmi meníme a niektoré veci nás začnú unavovať a túžime ich zmeniť. Hlavne tí, čo majú väčšiu ťarchu na svojich pleciach. Vyrovnať sa s túžbou po zmene a napokon ju aj presadiť nebýva jednoduché. Ten druhý, ktorý si to užíva, rovnakú potrebu mať nemusí. Však kto by sa chcel vzdať svojho pohodlia?  Hoci, možno aj toto môže začať byť po rokoch únavné. Máme to rôzne.

Na druhej strane, spôsob ako začneme na zmene pracovať môže byť tiež rôzny.

Manželka sa mohla znovu s partnerom do krvi pohádať a nadávať mu.

Tam, kde „normálni ľudia reagujú hnevom“, sa rozhodla si pripraviť všetko čo mu potrebuje povedať. Predniesla to svojským spôsobom. Nereagovala okamžite, kedy by to nemalo žiadny vplyv, len by si medzi sebou povymieňali negatívne energie a následne by sa riadne dlho na seba ani nevedeli pozrieť. Prežívali by veľmi zlé pocity, určite by sa im aj fyzicky priťažilo. Možno by sa dostali aj do „truc“ postojov, kedy by si začali robiť naprieky. Dlhotrvajúci, nič-neriešiaci stav zlých pocitov.

Ak si dovolíme situácie riešiť v pokoji, doslova si riadne premyslíme, čo chceme slovami dosiahnuť a nepodporíme ich nízkou energiou hnevu, ale práve tou pokojnou, verme, že sa situácie oveľa skôr vyriešia. A výsledok nemusí byť zákonite taký aký očakávame. To vôbec nie. Takým by nemusel byť ani keby sme používali automatický spôsob hádok ako v minulosti.

Cieľom je vyjadriť svoj názor a postoj k danej situácii. Jasne povedať, čo nechceme a čo nás hnevá. Vďaka pokojnému spôsobu sa chránime hlavne my sami. Nespôsobujeme si úbytok energie, ukladanie prijatej a nespracovanej do seba (následné choroby), nekŕmime toho druhého. (Tým, že reagujeme hnevom, iba poskytujeme stravu tomu druhému, aby sa z nás posilnil a my následne slabneme. Mylne si predstavujeme, že čím silnejší odpor vyvinieme, tým väčšiu máme šancu spor vyhrať. A skutočnosť je práve opačná.)

Zo srdca nám všetkým prajem, aby sme boli čo najčastejšie v podobných situáciách „nenormálni“.

A tak nech sa nám deje.