Riešim, riešiš, riešite...

zvuková nahrávka

 

Kopec problémov. Kopec vecí na riešenie. Dennodenná skúsenosť každého z nás. Myšlienky zahltia naše hlavy. Dobiedzajú, nedajú pokoj, nútia nás hľadať. Hľadať to správne riešenie. Najvhodnejšie. Môže sa nám aj hlava zapariť a častokrát nevieme ako ďalej. Vo fáze neschopnosti sa pohnúť do úspešného stavu, podliehame beznádeji, nervozite, zúfalstvu. Obviňovaniu seba, tých druhých, štát, systém.

Koľko vecí riešime a mnohokrát prinesieme rozhodnutie, ktoré sa však vymyká očakávanému výsledku? (Následne príde pocit viny, odsudzovanie a napokon trestanie sa za „zlý“ úsudok.)

Koľkokrát nevieme spať, lebo tvrdohlavo trváme na nájdení správnej cesty?

Prežívate to rovnako?

Dajte si pár sekúnd priestor a skúste si uvedomiť, či to tak máte.

Máte skúsenosť, že jeden konkrétny problém vám zabral aj niekoľko dní a vy ste neboli schopní nič vyriešiť? Verím, že áno. V akých pocitoch v takom čase žijeme? Dokážeme sa naladiť do vyšších vibrácií a deň si užívať? Jasné. Asi ťažko. Úplne zbytočná otázka. Nedá sa to!

A stačilo by DOVOLIŤ si, prestať mať nad všetkým v našich životoch kontrolu!

Čo najhoršie sa nám môže stať, keď sa tej kontroly konečne zbavíme? Viete si to predstaviť? Alebo je to vec, ktorú si nedokážeme dovoliť, lebo keď sa veci nedejú podľa nás, máme pocit, že  život nebude stáť za nič? Sme si tým istí? Fakt sme skalopevne presvedčení, že iba naše názory, postoje, rozhodnutia sú základom pokojného žitia? A to nie len nášho, ale aj tých okolo nás?

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako z tohto začarovaného kruhu von?

Ťažké, neriešiteľné problémy nás mnohokrát učia od nich odstúpiť. Začať ich pozorovať. Dať si doslova načas a nesiliť jeho „rozlúsknutie“.

Hovorí sa tomu PRIJATIE.

__________

V období, kedy sa problém objaví a my ho následne vyhodnotíme ako negatívnu situáciu, si neuvedomujeme, že to len z nášho uhla pohľadu sa takým javí. Niekto iní by sa tomu vôbec nevenoval, alebo by priniesol úplne „najobyčajnejšie“ riešenie, aké ho napadne a koniec.

Skúsme nabudúce, ak sa niečo podobné v našich životoch odohrá, upokojiť vnútro a postaviť sa do roly pozorovateľa a prijať, čo sa stalo. Iba s pokojnou mysľou vieme byť sami v sebe. Iba vtedy dokážeme vypnúť myseľ. Iba vtedy sa vieme stať pozorovateľmi. Kým nás devastujú strachy a emócie s tým spojené, nikdy sa to nepodarí. (Nehovorím teraz o prirodzených inštinktoch, ktoré nás chránia a pomáhajú prekonať kritické, život ohrozujúce situácie.)

Nuž a posledné otázky.

Prečo je tak dôležité všetko, každý jeden problém vyriešiť? Prečo?

Čo nás k tomu núti?

Určite máme všetci skúsenosť, že sme akýsi problém vyriešili a potom sme si obrazne trieskali hlavu o stenu, že to bolo to najhoršie čo sme mohli urobiť. Poznáme to asi všetci. A možno práve vtedy stačilo sa iba upokojiť, urobiť hlboký nádych a výdych a začať pozorovať.

Nie každý problém je potrebné riešiť. Nie je potrebné sa do všetkého doslova „montovať“. Veľa situácií sa vyrieši samo, bez našej dôležitosti a chuti všetko riadiť a kontrolovať. Opustiť seba-dôležitosť, vážnosť a pýchu občas dá riadne zabrať.

Zo srdca nám všetkým držím prsty, aby sme v čase „neriešiteľných“ situácií ostali čo najviac v pokoji a dali si šancu uvidieť, čo prínosné sa udeje, keď budeme stoj čo stoj trvať na zvládnutí ťažkostí. Či je fakt potrebné sa do toho osobne angažovať. So všetkými pocitmi, emóciami a hlavne energiou.

Milujem: „Ak sa problém do troch dní nevyrieši, nezasluhuje si moju pozornosť.“

Aké krásne!

K akým typom patríte? Každý jeden problém musíte vyriešiť?

Týmto uvedomením som si prešla aj ja. Vo výsledku som sa dostala do pocitu skutočnej slobody.

Lebo nič nemusím.

Hlavne vtedy, keď neviem ako nato. Vytvorením umelého riešenia, vymysleného čisto iba mysľou, ktorá má v sebe uložené všetky logické pomôcky a informácie, ako to zvyčajne chodí, sa častokrát nedokážeme dopracovať k správnemu vyriešeniu problému. Z jednoduchého dôvodu. Nemáme v nej obsiahnuté všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkajú. Ak však vytvoríme priestor a dáme si nejaký čas, môže sa udiať zázrak. Zázrak vo forme napríklad nečakanej inšpirácie, ktorá „náhodou“ vhupne do hlavy. Alebo si prečítame nejakú informáciu, začujeme rozhovor... Tieto zázraky sa dejú, len je potrebné o nich vedieť a začať byť bdelý pozorovateľ.

A tak to je.