Kedy sa to už konečne skončí?
Kedy sa to už skončí? Kedy nájdem pokoj v svojej duši?
Kedy konečne aj mne svitne slnko?
Kedy prestanem žialiť? Kedy prestanem smútiť? Kedy prestanem
cítiť tú neúnosnú ťažobu a beznádej? Kedy?
Kedy pocítim čo je to radosť? Kedy sa dokážem uvoľnene
usmiať? A kedy konečne spokojne prežijem deň?
Kedy?
Toľké roky počúvam, čo je vhodné a čo nie. Toľké roky
som bola dobrým dieťaťom, vzornou študentkou, starostlivou manželkou a matkou.
Toľké roky sa snažím vyhovieť rodičom, partnerovi, susedom,
učiteľom, kolegom.
Celú svoju energiu venujem druhým, len aby dobre bolo.
Vidím ich spokojnosť, cítim, že sa im to všetkým páči.
Ale prečo som potom smutná?
Čo sa to vo mne deje? Kde sa vytratila radosť zo života? Kde je?
Hľadám odpovede. Čítam, počúvam, kladiem otázky.... ale nič
sa nemení... môj život, môj súkromný život je kdesi vzadu, kdesi stratený. Taký
bezvýznamný. A pritom sa tak usilujem. Snažím...vyhovieť.
Dni za dňom utekajú, míňajú sa. Roky neúprosne pribúdajú.
Koľko mám ešte času?
Načo som tu na svete, keď nenachádzam ani štipku radosti Ani
štipku voľnosti, slobody?
Som väzňom tohto spôsobu života a neviem z neho
von.
Prečo si tí druhí nevšimnú, že aj túžim zažiť ich pozornosť?
Že aj ja chcem zažívať príjemné chvíle?
Že aj ja som unavená a veľakrát nevládzem? Prečo? Prečo si to nikto nevšimne?
Nechcem už takto žiť. Nechcem už byť dobrá, milá,
poslušná. Vhodná. Dokonca už nechcem byť ani potrebná.
Chcem sa konečne zažívať vo svojom tele ako bezstarostná
bytosť, ktorá nemá problém byť veselá, nespútaná. Chcem cítiť prúdenie energie
v celom tele. Chcem cítiť jej silu. Chcem mať chuť robiť veci iba tak, lebo mne
sa to páči. Mne sa to chce. Chcem nič nemusieť. Chcem len to, čo chcem ja. Aspoň
na pár chvíľ. Na pár dní. Nemusieť nikomu vyhovovať. Držať sa tých nepríjemných
predstáv a povinností.
A PRETO!
Odhadzujem všetko, čo som doposiaľ vyznávala, čo ma
zväzovalo. Všetko čo ma spútavalo.
Vyhadzujem zo svojho slovníka ... milá, dobrá, pracovitá, dostatočná,
vhodná,....hlúpa...
Odvážne sa staviam do mojej vlastnej predstavy života!
Odvážne kričím do sveta po čom všetkom túžim, čo chcem ešte
zažiť!
Odvážne, bez strachu vyslovujem slová, ktoré doposiaľ boli uzamknuté.
Odmietam slúžiť druhým na úkor seba. Viem, že to je to správne. A tak to má byť!
A PRETO!
Rozhodujem sa ŽIŤ, UŽÍVAŤ SI!
Rozhodujem sa robiť čo chcem a hlavne KEDY chcem!
Množstvo rokov som slúžila a prispôsobovala sa druhým.
Robila som veci za druhých a pre druhých.
A PRETO!
Dovoľujem si slobodne prejaviť samu seba. Hovoriť čo chcem,
čo cítim a po čom túžim. Presúvam samu seba na súkromnom rebríčku dôležitosti
na prvé miesto! Čo sa mi nepáči s ľahkosťou odmietam.
Otváram sa novému.
Otváram svoje srdce.... pre seba.
Viem, že to zvládnem...lebo to chcem, lebo po tom túžim a konečne
som prišla nato, v čom skrýva môj smútok.
Už viem kto som.
Som človek, ktorý má na všetko nárok. Všetkého je okolo mňa
dostatok. Len som si to doposiaľ neuvedomila. Len som si to zatiaľ nedovolila.
Naťahujem ruku a beriem si to!
Lebo môžem, lebo chcem a zaslúžim si to.
A kedy sa skončí moja mizéria?
Keď sa tak rozhodnem.
A tak to je.
Zvuková nahrávka: Kedy sa to už konečne skončí
Youtube: Kedy sa to už konečne skončí
Komentáre
Zverejnenie komentára