Prečo nám to nefunguje?

 

Prečo nám to nefunguje?

Neustále ma udivuje, prečo tí, čo sa venujeme pochopeniu vesmírnych zákonitostí, vecí „duchovných“, žijeme to, čo žijeme. Sme v neustálom doslova nepokoji, napätí, dokonca strese.

Ako je to možné, keď sme „naštopkaní“ vedomosťami, že sa nám nedarí?

Počula som názor, že nie sme dostatočne disciplinovaní. Áno aj to môže byť jedna z príčin.

Alebo, že je to náročné, zložité, ťažké.

Uvedomujeme si však, že tým náročným, zložitým a ťažkým si to robíme my sami? My sme to tak nazvali, poňali, definovali. Znovu sme zaradili to, čo by nám mohlo pomôcť do sfér nedosiahnuteľnosti.

 My!

Takmer denne sledujeme motivačné príspevky. Veľmi často ich prečítame na jeden dych, ale medzi tým nám hlava „šrotuje“ to svoje. Aj si (možno)  znechutene povieme: 

„Však toto poznám. Nič nové sa tu nedozvedám. Stále dookola to isté omieľajú!“

Prečo sme v tých znechutených pocitoch?

Odpoveď je veľmi jednoduchá.

Hľadáme čosi nové, čoby konečne aj u nás zafungovalo. A pritom nikdy nie je náhoda, že presne to, čo sa nám dostane do zorného uhla je práve to, čo máme počuť, vidieť, čítať. (Buď si máme uvedomiť, že je to niečo, čo ešte nerobíme, alebo sa máme poďakovať, že sme to konečne úspešne zvládli.)

Len tomu nevenujeme pozornosť! Mozog nás dostáva do tzv. nadradenej polohy, kde znevažujeme všetko čo k nám prichádza.

Náhody neexistujú!

Aj tisíckrát videné a počuté, môže mať práve TU A TERAZ pre nás veľmi vysokú cenu a dôležitosť. Môže prísť ten príslovečný AHA-moment.  Práve teraz sme sa mali nad tým zamyslieť a uvedomiť si, či to aj žijeme, alebo nie.

Opakujem.  

Nestačí byť prebudený! Pokiaľ nie sme v našich životoch v pokoji a spokojní, tak nežijeme v slobode!

Nie je to len tak, že sa v poslednom čase veľmi veľa ľudí  snaží propagovať ľahkosť bytia na sociálnych platformách. A drvivá väčšina sa tomu venuje vo voľnom čase a zadarmo.

A čo robíme my? Veční hľadači čohosi, čo nevieme presne nazvať, ale cítime, že sa chceme dopracovať k dobrým pocitom a životu bez strachov a obáv.

Čítame, ale nevnímame!

Počúvame, ale nepočujeme!

Pomenujeme, že to poznáme, vieme o tom, ale nič z toho nerobíme!

Tak ako sa vieme k niečomu príjemnému dopracovať?

Ako?

Zo srdca nám všetkým prajem, aby sme si našli čas sami pre seba a preniesli pozornosť do TU a TERAZ. Len v tomto priestore sa deje všetko pre nás významné a v ňom si tvoríme, čo zažijeme v ďalších okamihoch. 

Sledujme sa. 

Rozhodujme, ako sa chceme cítiť. 

Tá voľba je iba na nás.

Vnímajme informácie s očakávaním, že sa práve teraz dozvieme niečo dôležité, že k nám prichádzajú ako upozornenie, že toto ešte nežijeme. 

A mohli by sme, keby sme zamenili slovíčka „toto poznám, toto je staré“ za „najvyšší čas to urobiť“, alebo dokonca „ďakujem, že toto už žijem“.

A tak to je.

PS: Najväčším paradoxom tohto všetkého je, keď doslova slastné pocity zažívame v meditáciách, ale tú príjemnú esenciu nadnášajúcich pocitov nevieme, nedokážeme žiť v našom živote. Načo sme sa potom vtelili do hmotných tiel, keď tú doslova rozkoš hľadáme mimo nich? Načo je nám také duchovno, ktoré nestiahneme do prítomného okamihu? Zamysleli ste niekedy nad tým?