Och, tá láska ...

 

Och, tá láska ...

 Toto slovo sa skloňuje neustále vo všetkých jeho významoch.

 Zamieňame si ho, nahrádzame, snažíme sa používať a často sa tvárime, že vieme o čo ide.

Naozaj? Vieme?

 Ak nás niekto bude mať rád, ak sa ku mne niekto bude správať pekne, slušne, zdvorilo, ak ten druhý bude pekný, ak mi bude (ten druhý) robiť príjemné veci, ak ma nebude rozčuľovať, ak bude vedieť, čo JA potrebujem k tomu aby som bola šťastná.... ak... potom ho aj ja budem mať rada. Jedna podmienka za druhou, jedna prekážka nahrádza druhú a my sa obmedzujeme, dokonca si zakazujeme cítiť lásku, dobré pocity, pokoj.

Je nám to asi všetkým povedomé.

 Keď hľadáme lásku mimo seba, tak s tým môžeme rovno prestať.

 Iba to, čo máme vo svojich bublinách, dokážeme rozpoznať v tých druhých.

 Naplňme naše súkromné čase doplna. Len vtedy ich dokážeme rozliať a ponúknuť von.

 Postavme už konečne samých seba na prvé miesto!

Sebeckosť? Kdeže!

 Zo srdca nám všetkým prajem, aby sme sa bez obáv a strachu začali mať radi presne takých akí sme. Prijali, že toto všetko sme my. Ak sa nám to prestalo páčiť, s láskou opustime staré zvyky a názory (boli súčasťou nášho vývoja) a posunuli sa do iného nastavenia.

 Len keď si dovolíme lásku cítiť k sebe, vieme ju rozdávať ďalej bez súdenia, hodnotenia, podmieňovania.

 Láska má úžasnú vlastnosť sa násobiť, nikdy jej nebude nedostatok. To len my sme si zakázali voľnosť a hravosť v jej prežívaní.

 A tak to je.