Si uponáhľaná mamina?

 

Si uponáhľaná mamina?

Celý deň od samého rána si v jednom kole a makáš, robíš, naháňaš sa, riadiš, organizuješ, zariaďuješ... Doslova nemáš čas si ani vydýchnuť?

Neustále niečo kontroluješ, len aby bolo všetko v poriadku?

Ako sa cítiš?

Ako prežívaš okamihy tu a teraz , keď si neustále v mysli krok pred činnosťou, ktorú vykonávaš?

Uvedomuješ si to? Teší ťa takáto existencia?

Na chvíľu sa zamysli.

Napadlo ti niekedy, že to už takto nechceš?

Nevládzeš a tvoje čosi, v tvojom vnútri doslova žobre o niečo lepšie, výživnejšie, prospešnejšie?

Je mi jasné, že veci , ktoré musíš stíhať sú potrebné. Ale v celom tom procese zabúdame na seba a svoju vlastnú radosť zo života. Je to znovu automatické, hektické prežívanie.

Súhlasíš, ale jedným dychom odmávneš, že s tým aj tak nevieš čo urobiť?

Túžiš po zmene?

Malá pomôcka.

Skús sa spomaliť. Všetko čo robíš rob o polovicu pomalšie a uvedomuj si každú činnosť, do ktorej sa pustíš. Doslova si spusť vnútorného komentátora, ktorý každý pohyb bude popisovať. Iba tak sa dostaneš do priestoru tu a teraz. Iba tak dokážeš vychutnať silu prítomného okamihu a dokonca sa v ňom dopracovať k dobrým pocitom z dobre vykonanej práce. Také malé ocenenie samej seba. Budeš mať radosť aj z toho čo je nevyhnutné.

Lebo to, ako konáme, v akých pocitoch sme, je iba na nás.

Spomenieme si, že vieme rozhodnúť. My však , v uponáhľanosti, zabúdame aj nato. V rýchlom slede udalostí vypíname srdce a tým sa ochudobňujeme. Oberáme sa o tú najzákladnejšiu esenciu. Zdroj všetkého. 

Láskyplného pocitu radosti a pokoja.

Namiesto toho uveríme nutkavému hlasu ega, prísneho kontrolóra správne odvedených činností. Stávame sa jeho otrokom. Ego však zato nemôže. Ponúka a otvára v našich hlavách iba to, čomu sme za roky uverili, čo sme začali žiť, s čím sme sa stotožnili a odsúdili sa do bodky dodržiavať naše vlastné presvedčenia.

Stačí si len uvedomiť, čo z tej pomyselnej zbierky návykov ešte chceme žiť.

Lebo život sa dá prežívať (pocitovo) aj inak.

A tak to je.