Pomenovávanie chýb druhých je čudesný zvyk, pokúsme sa ho zmeniť.



Pomenovávanie chýb druhých je čudesný zvyk,  pokúsme sa ho zmeniť.

Sledujme sa.

Ako rýchlo "nacapíme" nálepku na druhého?

Pomenujeme  "chyby"... dáme im konkrétny názov ... formu... nálepku?

S názvom prichádza stotožnenie... škatuľka.

Pekne si do nej  pedantne všetky poukladáme a cez nálepky vnímame  osobnosť.

Podobných škatuliek s negatívnymi nálepkami o ľuďoch máme viac ako tých dobrých.

Väčšinou.

Ak sme práve takýto človek, ktorý presne takto koná,

pýcha nás úplne pohltila.

Automaticky sme sa nominovali do pozície neomylného, bezchybného človeka, ktorý má "právo" udeľovať negatívne nálepky. Má dostatočný nadhľad, prehľad, skúsenosti a dokonca rozumie fungovaniu chodu celého vesmíru. 

Všetkému.

Brrr....

A vy to máte ako?

Radi nálepkujete? Ste vnútorne s tým spokojní? Dokonca vás to teší? 

Tak mňa nie. 

Najvyšší čas zosadnúť z piedestálu zbytočnej dôležitosti.

A v neposlednom rade!

V druhom vidíme presne to, čo nám samotným na nás najviac prekáža. Nevieme s tým čo robiť, predstierame, že to máme "zmáknuté" (dokonca uveríme, že takým už ani náhodou nie sme),  ale keď to uvidíme v druhom, okamžite to vykričíme do sveta s vnútornou úľavou (nadradenosťou).  

V zmysle: "Zlodej kričí: Chyťte zlodeja!"

Pomenovávanie a nálepkovanie druhých hovorí vždy o nás viac ako o tom druhom.

A tak to je.






Celý svoj život milujem sledovať životné osudy ľudí okolo mňa, ale aj osudy vymyslené spisovateľmi, režisérmi. Vo všetkom nachádzam inšpiráciu a zároveň pochopenie, prečo sa veci vyvíjajú tak ako sa vyvíjajú. Životy ľudí sú fascinujúce.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Miláčik... zlato... počuješ?

Obraz
"Miláčik.... zlato.... počuješ? To všetko čomu teraz veríš a prepadáš tomu, to všetko sú len tvoje fantázie. Nič z toho nie je pravda. Nikto iný to takto neprežíva. Je to iba v tvojej hlave a tvojich predstavách. Tak silná bytosť si, že si dokážeš hocičo pritiahnuť, vytvoriť, zhmotniť a napokon aj žiť. Bohužiaľ, teraz si sa odsúdila do beznádeje a zúfalstva. Je to to, čo chceš? Miláčik... si vzácna bytosť. Vždy bude na tebe záležať. Vždy budeš veľmi, veľmi potrebná a vzácna. Nikdy si si nezaslúžila nič zlé. Iba ty sama si si to nedopriala a nedovolila. To tvoje dno je iba strata schopnosti znovu sa naladiť a namotivovať. Zabudla si, že to vieš. Tak veľmi si sa upla na jednu jedinú skutočnosť, že si úplne prestala brať na vedomie, že existuje nesmierne množstvo možností, šancí, príležitostí. Na všetko si zabudla, lebo si uverila beznádeji. Uverila si, že si v priestore a čase, kde sa nemôže nič rozplynúť, rozsvietiť, rozjasniť, vylepšiť. Tomu všetkému si uverila. Zavrela všetky ces...
Read more »

Riešim, riešiš, riešite...

Obraz
zvuková nahrávka   Kopec problémov. Kopec vecí na riešenie. Dennodenná skúsenosť každého z nás. Myšlienky zahltia naše hlavy. Dobiedzajú, nedajú pokoj, nútia nás hľadať. Hľadať to správne riešenie. Najvhodnejšie. Môže sa nám aj hlava zapariť a častokrát nevieme ako ďalej. Vo fáze neschopnosti sa pohnúť do úspešného stavu, podliehame beznádeji, nervozite, zúfalstvu. Obviňovaniu seba, tých druhých, štát, systém. Koľko vecí riešime a mnohokrát prinesieme rozhodnutie, ktoré sa však vymyká očakávanému výsledku? (Následne príde pocit viny, odsudzovanie a napokon trestanie sa za „zlý“ úsudok.) Koľkokrát nevieme spať, lebo tvrdohlavo trváme na nájdení správnej cesty? Prežívate to rovnako? Dajte si pár sekúnd priestor a skúste si uvedomiť, či to tak máte. Máte skúsenosť, že jeden konkrétny problém vám zabral aj niekoľko dní a vy ste neboli schopní nič vyriešiť? Verím, že áno. V akých pocitoch v takom čase žijeme? Dokážeme sa naladiť do vyš...
Read more »

Tak ako to vlastne je?

Obraz
Ak sa dostatočný počet ľudí zhodne na tom, že je niečo správne, dobré, vhodné,  začne sa to brať  ako nemeniteľný fakt. Vznikne všeobecne uznávaná pravda. Nespochybňujeme či je to naozaj tak. Stopercentne tomu veríme a vyznávame to. Ale je to naozaj tak? Život ma začína utvrdzovať v pochybnosti. Malý príklad: Uvedomili sme si, že  množstvo vecí,  ktoré musíme, patrilo by sa, mali by sme, sú nelogické a vykonávame ich v pocite neslobody,  hnevu, frustrácie,  odporu? Prečo asi ! Prečo naše telá reagujú priam až agresívne? Lebo telo neoklameme. Je v jednote s našou dušou, ktorá nám aj týmto spôsobom dáva najavo, že žijeme vo väzení bludov a obmedzení, ktorým sme uverili. A my sa často odmietame odlišovať. Neveríme si. Nedovolíme si prejavovať samých seba v pravde. Uvedomme si, že pravidlá vytvárali a vytvárajú ľudia a veľmi často nie pre dobro ostatných, ale práve naopak  pre ich zotročenie. Ak svojim správaním,  konaním neubližujeme iným ani sebe, t...
Read more »