Nezabúdajme ...

Možno je to triviálnosť v očiach nás mnohých, ktorí sme to tiež nezažili, ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že je úplne, aleže úplne nevyhnuté hovoriť  deťom o našej láske k nim.

Ubezpečovať ich, že nech sa stane čokoľvek, stále sme tu pre nich, stále ich budeme rovnako milovať a stále poskytovať pomoc, ak to budú potrebovať. 

Nestačí a prízvukujem NESTAČÍ si to len myslieť, že oni to vedia !

Oni sa nám vždy chcú zavďačiť a zaslúžiť si našu lásku, preto sa snažia byť čo najvzornejšie, najvhodnejšie, najlepšie... Snažia sa a sami si kladú vysoké a náročné ciele, ktoré nie vždy dokážu splniť a dosiahnuť. A vtedy prichádza to sklamanie a pocit zlyhania, že nás nedokážu uspokojiť, potešiť a zároveň nás zraňujú svojou nedostatočnosťou.

A my v "najlepšej" viere a v "mene" lásky karháme, upozorňujeme na nedostatky, ukazujeme "skryté" potenciály. Sústreďujeme sa na to, čo chceme aby dosiahli. Pritom všetkom zabúdame na ich city, utrápené srdiečka a ich myšlienky ... 

... "nezaslúžim si ich lásku"...."znovu som sklamal" .... "znovu som zlý"....

Je v poriadku ich viesť, ukazovať smer, ktorý si myslíme, že je pre nich správny, učiť ich. 

Len NIKDY nezabúdajme aj na ich dušičky.

Nezabúdajme, že sú ešte "malé", nedospelé, nevedia toho veľa o pozemskom svete.

Vedia iba jedno.

My rodičia sme pre nich všetkým. Všetkou istotou. Božstvo na Zemi, ktoré uctievajú, veria nám a chcú sa zavďačiť. Pochopili, že iba keď nám vyhovejú, iba vtedy ich budeme mať radi, lebo nikdy sme im to nevyvrátili. Z kolektívneho vedomia rodiny, rodu  majú načítané, že to tak je a vždy bolo. 

Skúsme si spomenúť, ako nás to v detstve bolelo a čo všetko sme prežívali. Koľko neistoty, koľko strachov, že čo všetko sa môže stať.  Nikto s nami nehovoril, nikto nás neuisťoval, že aj keď sa čokoľvek stane, vždy nájdeme oporu v rodičoch. (Viem, že sú aj rodiny, ktoré to mali nastavené inak a ak ste to práve vy, nezabudnite sa za to poďakovať, lebo to nie je vôbec bežné.)

Ako som na začiatku spomenula, možno to niekto môže nazvať triviálnosťou, prečo sa niečím takýmto zaoberať. Láskyplné vzťahy sa budujú v rodinách, od útleho detstva si osvojujeme návyky a učíme sa prežívať vo vzťahoch. 

Zo srdca nám prajem, aby sme sa tie vzťahy nesnažili IBA prežiť, ale HLAVNE si ich v príjemných, pokojných, radostných a naplňujúcich pocitoch užívali.

A tak nech sa nám to všetkým deje.