Tak ako to vlastne je?

Ak sa dostatočný počet ľudí zhodne na tom, že je niečo správne, dobré, vhodné,  začne sa to brať  ako nemeniteľný fakt.

Vznikne všeobecne uznávaná pravda. Nespochybňujeme či je to naozaj tak.

Stopercentne tomu veríme a vyznávame to.

Ale je to naozaj tak?

Život ma začína utvrdzovať v pochybnosti.

Malý príklad:

Uvedomili sme si, že  množstvo vecí,  ktoré musíme, patrilo by sa, mali by sme, sú nelogické a vykonávame ich v pocite neslobody,  hnevu, frustrácie,  odporu?

Prečo asi !

Prečo naše telá reagujú priam až agresívne?

Lebo telo neoklameme. Je v jednote s našou dušou, ktorá nám aj týmto spôsobom dáva najavo, že žijeme vo väzení bludov a obmedzení, ktorým sme uverili.

A my sa často odmietame odlišovať.

Neveríme si. Nedovolíme si prejavovať samých seba v pravde.

Uvedomme si, že pravidlá vytvárali a vytvárajú ľudia a veľmi často nie pre dobro ostatných, ale práve naopak  pre ich zotročenie.

Ak svojim správaním,  konaním neubližujeme iným ani sebe, tak sa počúvajme!

Pravidlá v našich súkromných svetoch si tvorme sami! Pravidlá pre svoje životy si tvorme my pre seba!

Nebuďme otroci!

A ja nám v tom držím prsty. 

PS: Ako sa ma moja priateľka zvykne pýtať: "Keď už toľké roky kynožíme zlo a zlých, prečo sa to nezlepšuje? Prečo mám pocit,  že je to naopak horšie? Kto rozhodol čo budeme volať zlé, nedobré,  nesprávne? Čomu sme zase uverili a stále veríme?"

Čomu, komu? A pre koho dobro?

Hm...?